Krížová cesta pravoslávnych 20. storočia

Dialóg medzi Katolíckou cirkvou a ruským pravoslávim prežíva ťažké chvíle. Napriek tomu stačí zaostriť zrak a lepšie sa pozrieť na udalosti tohto storočia, aby sme v bratoch na Východe objavili okrem nezhôd v poslednom čase dramatickú a zarážajúcu tvár mučeníckej Cirkvi. S hlbokou ekumenickou túžbou Svätý Otec v apoštolskom liste Lumen Orientalis navrhol pravoslávnym, aby sme spoločne uznali svätých, ktorí v 20. storočí vydali svedectvo o viere v utrpení a násilnej smrti. A ak budú kanonizovaní mučeníci, ktorých mala ruská Cirkev od októbrovej revolúcie 1917, ich počet bude niekoľko desiatok tisíc.

Prenasledovanie Pravoslávnej cirkvi sovietskym režimom sa dotklo 50-tich až 70-tich miliónov veriacich. Sú to otrasné čísla, ktoré vychádzajú z vedeckej, veľmi podrobnej práce, ktorej sa v posledných siedmich rokoch venuje skupina vedcov z tzv. Bratstva milosrdného Spasiteľa pri Teologickom inštitúte sv. Tichona v Moskve. Výsledky sú zhrnuté v dvojzväzkovom diele, ktoré nedávno vyšlo pod názvom Tí, ktorí trpeli pre Krista: prenasledovanie ruskej Pravoslávnej cirkvi v rokoch 1917-1956. Represálie, mučenie, prenasledovanie. Tieto strašné fakty sú dnes spracovávané za pomoci počítačovej techniky, ktorá postupne sústreďuje materiály pochádzajúce nielen z archívov KGB, ale aj z listov a priamych svedectiev. Podarilo sa zozbierať viac ako 10 tis. životopisných čŕt a zhromaždiť 1400 fotografií. Nie je jednoduché vytvoriť celkový zoznam veriacich prenasledovaných sovietskym režimom. V predrevolučnom Rusku bolo okolo 100 tisíc mníchov a 110 tisíc diecéznych kňazov. Počítajúc aj ich rodiny, môžme skonštatovať, že cirkevná komunita bezprostredne spojená s klérom, predstavovala okolo 630 tisíc osôb. Brutálne prenasledovanie sa dotklo viac ako polovice z nich. Z 300 biskupov viac ako 250 bolo odsúdených na smrť, alebo zomrelo vo väzení. Omnoho ťažšie je vytvoriť čo najpresnejší obraz prenasledovania bežných veriacich. Už prvá vlna prenasledovania v rokoch 1917 - 1918 sa skončila zastrelením 16 tisíc pravoslávnych veriacich. Po roku 1921 sa boľševici snažili svoje zločiny zakryť zákonom. Uskutočňovali sa súdne procesy, čo malo za následok, že na rozdiel od roku 1918, keď bolo z 9 zatknutých 8 zastrelených, teraz bol z piatich zatknutých, na smrť odsúdený jeden, čiže z 10 tisíc zatknutých bolo 2 tisíc zastrelených. Vrchol protináboženského teroru prežil ľud Sovietskeho zväzu v rokoch 1937 - 1938, keď bolo odsúdených na smrť 100 tisíc veriacich a ďalších 200 tisíc ich zahynulo počas proticirkevných represálií. Tesne pred vypuknutím II. svetovej vojny bolo v celej krajine činných len 100 kostolov zo 60 tisíc chrámov v roku 1917. Boli zatvorené všetky kláštory. Len hŕstka biskupov naďalej plnila svoje poslanie. Zmena štátnej politiky voči Cirkvi sa objavila neskôr, keď sa Stalin obrátil na Pravoslávnu cirkev so žiadosťou o pomoc pri boji proti hitlerovcom. To znamená, že táto Cirkev vtedy ešte jestvovala a bola životaschopná. Napriek antináboženskej propagande a prenasledovaniu sa počas sčítania ľudu v roku 1937 viac ako polovica ruskej spoločnosti považovala za pravoslávnu. Vtedy tajomník ústredného výboru komunistickej strany Malenkov povedal Stalinovi o nebezpečenstve, ktoré pre Sovietsky zväz predstavuje Cirkev: „Cirkev je legálna protisovietska organizácia, ktorá je široko rozvetvená a má desiatky miliónov osôb v celom Sovietskom zväze.“ Po 20 rokoch krvavého teroru režim nedokázal vykoreniť náboženské cítenie v krajine komunizmu! Koncom 40. rokov sa ešte objavovali prípady prenasledovania. Väznenie aktívnejších biskupov, kňazov a laikov bolo bežné aj v povojnových rokoch. Masové oslobodzovanie gulagov sa začalo až v rokoch 1955 - 1957. Nová strašná vlna prenasledovania sa v Sovietskom zväze dvihla v roku 1959, hoci výskum spomínaných autorov sa končí v roku 1956. Práca týchto vedcov bola uznaná za veľmi dôverihodnú Komisiou pre rehabilitáciu obetí politického prenasledovania, ktorú založil ruský prezident Jeľcin. Na jej základe bolo rehabilitovaných viac ako milión osôb a ich rodiny mohli dostať určitú formu finančného odškodnenia. Kompenzácia, ktorú udelí Cirkev tým, ktorí svedčili o viere až na smrť, bude ich vyhlásenie za svätých. Na základe týchto výskumov môžme skonštatovať, že v celých dejinách kresťanstva nebolo prenasledovanie tak silné, aby sa dalo porovnať s prenasledovaním v Rusku po roku 1917. Dokonca i prenasledovanie kresťanov cisárom Diokleciánom, ktoré bolo najkrvavejšie v starovekom Ríme, trvalo 8 rokov a nie 7 desaťročí. Lenin hneď na začiatku svojej revolúcie si určil cieľ zničiť Cirkev. Túto úlohu plnil on a jeho nasledovníci s neľútostnou krutosťou. Podľa jedného z najväčších pravoslávnych teológov nášho storočia o. Sergeja Bulgakova je „rozdelenie ranou pre obe Cirkvi, pre Cirkev pravoslávnu i katolícku.“ Vo svojom duchovnom testamente vyjadril úprimnú túžbu: „Vždy treba mať v srdci hlbokú bolesť rozdelenia Cirkvi a túžbu úprimnej modlitby o zjednotenie všetkých, ktoré nám bolo dané ako sľub a životná úloha.“ Príjmime i my túto túžbu, ktorá je taktiež životnou túžbou Svätého Otca.
RN