Medzinárodný kongres Rytierstva Nepoškvrnenej v Brazílii

V dňoch 5. - 12. októbra 1998 sa v hlavnom brazílskom meste Brasília uskutočnil Medzinárodný kongres Rytierstva Nepoškvrnenej. Zúčastnili sa na ňom národní riaditelia MI z viacerých krajín všetkých kontinentov a zodpovední redaktori periodík vydávaných v duchu MI. Svoje zastúpenie na Kongrese mali Brazília, Taliansko, Poľsko, Švajčiarsko, Veľká Británia, Belgicko, USA, Austrália, Japonsko, Keňa, Tanzánia, Zambia, Argentína, Paraguay, Mexiko, Filipíny a Slovensko.

Hostiteľom Kongresu bola Farnosť sv. Františka z Assisi v spomínanej brazílskej metropole. Cieľom Kongresu bolo predstavenie nových Generálnych štatútov Rytierstva Nepoškvrnenej a najmä prezentácia a výmena skúseností z pôsobenia MI v najrozličnejších kútoch sveta. Kongres poctili svojimi príspevkami mnohí predstavitelia Biskupskej konferencie Brazílie, okrem iných J. E. Cláudio Hummes, arcibiskup Sao Paula, či J. E. Jan Wilk, biskup diecézy Formosa, donedávna gvardián brazílskeho Niepokalanowa. Pre mňa ako jedného z účastníkov Kongresu bolo najväčším zážitkom stretnutie so zástupcami brazílskeho Rytierstva Nepoškvrnenej, vzájomná výmena skúseností a najmä návšteva Centra MI Santo André v Sao Paule, kde laickí členovia MI vyvíjajú mnoho evanjelizačných aktivít na veľmi vysokej úrovni. Okrem rozhlasovej stanice Imaculada Conceicao, ktorá vysiela 24 hodín denne, členovia MI pripravujú evanjelizačný program pre množstvo lokálnych katolíckych i komerčných rozhlasových staníc po celej Brazílii, vydávajú niekoľko periodík v duchu MI (Cavaleiro da Imaculada, Militia Mariana,...), vydávajú CD platne a MG kazety s hudbou a živým slovom, ktoré majú formovať členov MI, pracujú na poli charitatívnom (v centre MI Santo André, spravujú sociálne stredisko pre narkomanov, inak závislých ľudí a chorých na AIDS). K centru MI v Sao Paule sa vrátime v ďalšom čísle „Rytiera“ v druhej časti reportáže o Brazílii. Veľmi obohacujúcim bolo pre mňa taktiež stretnutie s priateľmi z Afriky či Latinskej Ameriky. Pri našich neformálnych rozhovoroch sme skonštatovali veľmi podobnú situáciu Rytierstva Nepoškvrnenej na Slovensku a napríklad v Keni či Tanzánii. Členovia MI v našich krajinách sú veľmi obetaví a nábožní ľudia, chýba nám však väčšia podpora zo strany Rehole bratov menších konventuálov (minoritov), ako je to vo veľkej väčšine krajín, kde MI pôsobí. Na Slovensku je dôvodom tejto nedostatočnej podpory i slabé personálne obsadenie komunity minoritov. Druhým spoločným problémom je takmer žiadne materiálne zázemie aktivít MI, ktoré je napríklad v západnej Európe či USA viac než dobré. Smutnou skúsenosťou z Kongresu bol pre mňa ako laika dojem, akoby rehoľa, z ktorej vzišiel sv. Maximilián M. Kolbe, strácala záujem a prvotné nadšenie pre jeho myšlienky a dielo. Zazneli však i nádejné hlasy z úst synov sv. Františka, ktorí vidia jedinú nádej pre obnovu života františkánskych ideálov a obnovu rehole vôbec v návrate k mariánskej spiritualite sv. Maximiliána a ku koreňom MI. Túto snahu a nadšenie pre myšlienku Rytierstva Nepoškvrnenej cítiť najmä u mladej generácie minoritských bohoslovcov v Brazílii. So šéfredaktorom anglického „Rytiera“ a jeho spolubratom zo Škótska sme niekoľkokrát debatovali o podobe MI na konci dvadsiateho storočia a tlačovom apoštoláte. Skonštatovali sme, že veľká nádej pre MI je v mladých ľuďoch, mladých rodinách, ktoré túžia žiť s Nepoškvrnenou a v jej prítomnosti kráčať k Otcovi. Najmä rodinám by mal byť určený súčasný „Rytier“. Mal by odpovedať na výzvy, ktoré dáva dnešný sekularizovaný svet veriacemu človeku. Súčasný „Rytier“ by mal byť pripravovaný na veľmi vysokej profesionálnej úrovni, aby dokázal „držať krok“ so svetskými časopismi, čo je však pri našich finančných možnostiach cieľ momentálne veľmi ťažko uskutočniteľný. Vo svojej správe o stave Rytierstva Nepoškvrnenej na Slovensku prednesenej na Kongrese som v krátkosti priblížil jeho históriu, históriu Rytiera Nepoškvrnenej, históriu Cirkvi na Slovensku za posledných 50 rokov, čo sa stretlo s veľkým záujmom najmä latinskoamerických kolegov. Nemohol som nespomenúť veľmi veľkú obetavosť vás - našich čitateľov - pri našej spoločnej humanitárnej akcii Dar Srdca pre opustené deti v Kazachstane či pomoc našich priateľov v poľskom Niepokalanowe pri vydávaní „Rytiera“. Doterajší medzinárodný riaditeľ MI o. Eugenio Galignano z Ríma sa stal na prechodné obdobie 3 rokov dočasným generálnym asistentom a prezidentom MI. V tomto období by mal byť vypracovaný návrh na zloženie generálnej rady MI a osobu prezidenta MI, ktorým by sa mal stať laik. Viceprezidentom sa stal o. Patrick Greenough z Marytownu v USA. Veľká geografická vzdialenosť bola príčinou, prečo sa Kongresu nezúčastnili zástupcovia z Ruska, Českej republiky, Chorvátska, Slovinska či viacerých ďalších štátov. Bolo to pre kongres veľké mínus, pretože práve problémy MI v postkomunistických štátov sú najaktuálnejšími problémami MI vôbec. Dva týždne strávené v Brazílii boli tak bohaté na informácie, stretnutia a skúsenosti, že nie je možné zhrnúť ich do jednej krátkej správy a istotne sa k nim budem vracať v najbližších číslach „Rytiera“. Na záver by som rád poďakoval všetkým tým, ktorí umožnili zástupcovi našej redakcie svojou finančnou pomocou Kongresu sa zúčastniť. Sú to predovšetkým Medzinárodné centrum MI v Ríme a o. Eugenio Galignano, o. biskup František Rábek, o. Lucjan Bogucki, o. Adam Baran, o. Marek Tokarczyk a niekoľko anonymných dobrodincov. Bez ich takmer úplného pokrytia nákladov na cestu by nebolo možné Kongresu sa zúčastniť. Verím, že prostriedky vynaložené na cestu sa čoskoro vrátia v podobe skvalitneného „Rytiera“ a lepšieho kontaktu medzi členmi MI na Slovensku a v rozličných štátoch sveta.
Dariusz Żuk-Olszewski