Hlas Otca

Rýchly Panter dovŕšil vek bojovníka. Často a rád sledoval krvavočervený západ slnka nad Skalistými horami. Vždy ho napĺňal hlbokou úctou k Veľkému Duchovi, ktorý bdel nad početným kmeňom Sijuxov. Teda aspoň dodnes. Dnešný deň bol pre mladého syna náčelníka smutný a plný protichodných pocitov. Jeden však prevyšoval všetky ostatné. Pocit nespravodlivosti a krivdy mu rozháňal myšlienky na všetky strany ako divoký mustang stádo kráv. Vždy túžil stať sa udatným náčelníkom, ktorý by spravoval svoj kmeň rázne a múdro. Náčelníkom, ktorého by si všetci vážili a ctili. Jeho čelenku však nezdobilo ani jedno pero za udatnosť v boji, na opasku mu nevisel jediný skalp premoženého nepriateľa. Bol príliš mladý a neskúsený. Otcova smrť ho zastihla nepripraveného, už nebol voľný ako vták v povetrí, alebo ryba v potoku. Slobodu vystriedala zodpovednosť, nekompromisná a tvrdá. Zadumaným pohľadom skĺzol na okolité hory, ktoré sa majestátne vypínali a pomaly zahaľovali do šarlátového rúcha. V povetrí zatrepotal krídlami vyplašený jastrab a prudko sa vzniesol do výšav. Na malý okamih akoby zostal stáť a sústredenými očami kontroloval obrovský priestor pod sebou. Mladý náčelník ho sledoval so zatajeným dychom. Jastrab vyštartoval ako šíp, ktorý opúšťa luk bojovníka a vyrazil na východ. Východ.... Indián zmraštil obočie a v očiach sa mu zaligotali slzy. Práve z východu prišiel biely muž a skomplikoval pokojný život týmto skutočným synom prírody. Prišiel bez pozvania a úcty, so srdcom plným klamstva a krutosti. Ruka Rýchleho Pantera podvedome skĺzla k púzdru s nožom a pevne ho zovrela. Zákon prérie je jednoznačný - život za život, smrť za smrť. Pomsta mu náhle vybuchla v srdci a čepeľ noža sa zablysla v posledných lúčoch zapadajúceho slnka. Tak ako zomiera tento deň, zomrie do posledného muža biele pokolenie klamárov a vrahov. Oblúkovým švihom vrhol nôž do najbližšieho kmeňa ticho načúvajúceho stromu. Čepeľ sa hlboko zaryla a rukoväť sa chvíľku mierne chvela ako trepot motýlích krídel. Mladý Indián sa hrdo vztýčil a s odporom si odpľul. Otec mu už nikdy neodovzdá posvätnú šerpu svojho rodu, nikdy sa neusmeje roztopašným synovým činom a nikdy sa nepozrie na Rýchleho Pantera ako náčelníka Sijuxov. Nikdy... Tvár mladého muža sa zaliala slzami. Stále hľadel s hrdo vztýčenou hlavou smerom na východ a prisahal pomstu. Z krutých myšlienok ho náhle vytrhol dunivý hlas zvonov. Sotva badateľne sa mykol, ostal však naďalej pokojne stáť a načúval. Načúval hlasu zvonov vo svojom srdci. Výraz na tvári mu postupne mäkol a pohľadom skĺzol na zem. Nie, vôbec nebol pokorený a ubitý. Premýšľal. Srdce mu už nehorelo pomstou a nenávisťou. Hlas zvonov mu znel ako hlas jeho otca. Otca, ktorý už nebol medzi živými, ale v srdci mladého náčelníka žil stále. Tento hlas však nevolal po pomste. Prihováral sa tíško a mierne, ako mladá squaw svojmu práve narodenému dieťatku. Hovoril o láske a odpúšťaní, o Bohu bielych ľudí, ktorý poslal vlastného Syna, aby trpel a zomrel za všetkých - dobrých a zlých, bielych i červených. Sťa hríby po daždi vynárali sa Panterovi v hlave spomienky na bieleho misionára, ktorý učil ľudí jeho kmeňa o nenásilí a bratstve medzi všetkými národmi. Spomínal na priateľstvo tohto drobného a jemného muža so svojím otcom Veľkým Medveďom. Pomaly pristúpil k stromu, v ktorom mal zapichnutý nôž - nástroj pomsty. Ráznym pohybom ho vytrhol z kôry kmeňa a zadíval sa na rukoväť, ozdobenú znakmi kmeňa Sijuxov. Oči zostali smutné, ale nenávisť z nich vyprchala. Už nebol plný obáv a strachu o svoj kmeň. Cítil, že Boh jeho otca mu ukáže správnu cestu. Veril, že ho posiela k životu a nie k smrti. Jemne zasunul nôž do pestrofarebného púzdra a ráznym krokom vyrazil k svojmu kmeňu rozhodnutý nesklamať svojho otca - vlastne oboch.
Miroslav Deglovič