História jasličiek

Prvý príbeh Kristovho narodenia je v Novom zákone a pochádza od sv. Lukáša. Jeho slová výstižne opisujú narodenie Spasiteľa v obyčajnej maštali. Uplynuli celé tri storočia, kým bola v Ríme zaznamenaná prvá známa oslava Ježišovho narodenia. Trvalo ďalších sto rokov - bolo to v piatom storočí - kým Rím určil oficiálnu pamiatku Ježišovho narodenia na 25. decembra. Pôvodné oslavy boli jednoduché. Kňazi chodili po farnostiach a spievali zvláštne latinské piesne o zázračnom narodení. Neskôr pápež Gregor I. (zomrel roku 604) povolil zdobiť kostoly zeleňou. Bežali stáročia, pribúdali najrôznejšie oslavy zázračnej udalosti a v mnohých kostoloch si pripravovali vlastnú scénu jasličiek. Potom sa v roku 1223 sv. František z Assisi rozhodol, že oslávi narodenie Ježiša živou scénou, kde jednotlivé úlohy budú stvárňovať skutoční ľudia. Sv. František si uvedomil, že ak majú ľudia príchodu Spasiteľa skutočne rozumieť, musí sa im priblížiť takým spôsobom, aby si aj ten najobyčajnejší človek mohol udalosť predstaviť.Najprv sa však vybral do Ríma po duchovné schválenie. Bola mu poskytnutá audiencia u pápeža Honória III, ktorému dôkladne vysvetlil svoj plán. Svätý Otec mu dal súhlas a požehnanie. Sv. František však potreboval viac ako požehnanie. Potreboval niekoho, kto by mu dal peniaze, potreboval miesto, kde by sa scéna odohrávala a potreboval ľudí, ktorí by ju zahrali. Bohatý, láskavý a zbožný šľachtic Giovanni bez váhania ponúkol svoju pomoc. Venoval všetko úsilie tomu, aby zabezpečil všetko, čo si sv. František želal: stajňu, slamu, živého vola a osla. Úlohy Márie, Jozefa a pastierov hrali skutoční ľudia, ktorých vybrali sv. František a Giovanni. Nakoniec boli modlitby vypočuté, všetko bolo na správnom mieste a sv. František položil do jaslí nádhernú figurínu Ježiška v životnej veľkosti. Prichádzali veľké zástupy a na tvárach pútnikov bolo vidno veľkú radosť a úctu. Potom na scénu vystúpil sv. František, aby zaspieval evanjelium. Scénu zahalilo ticho. Bolo to ako by si ticho vyžiadal sám anjel. Z tejto prírodnej kazateľnice potom pokorný mních prosil svojich poslucháčov, aby zanechali nenávisť a pripravili vo svojich srdciach miesto pre slávu vianočného obdobia. Davy spievali a historici označili tieto melódie za prvé vianočné koledy. Deti mohli obkolesiť malého Ježiška v jasliach a spievať mu krásne piesne. Na konci oslavy chytil Dieťa do rúk a oznámil Jeho zázračné narodenie. Slávnosť vrcholila a veľká radosť naplnila srdcia všetkých prítomných. Sen obyčajného mnícha, jeho blahoslavených spoločníkov a azda i týchto zástupov sa stal skutočnosťou. Keď sa slávnostná omša chýlila ku koncu, sedliaci, ktorí sa v decembrovom chlade vydali na cestu domov, sa zastavovali pri jasliach a brali si z nich kúsky slamy. Na zástupe spočinul mier a pokoj ako veľký plášť nádeje. Úžas a kúzlo večera nevybledli s úsvitom ďalšieho dňa. V nasledujúcich dňoch po tejto slávnej noci sa objavilo mnoho neobyčajných príbehov. Jeden z nich hovoril, že zvieratám, ktoré boli vybrané za svedkov Ježišovho narodenia, bola na tú noc daná schopnosť hovoriť ľudským hlasom. Ľudia vraveli, že keď sa nemá tvár sklonila pred soškou Ježiška, aby sa mu klaňala, bolo počuť dokonalé ľudské slová. Iní spomínali, že obyčajná slama, ktorú si priniesli z jaslí Dieťaťa, uzdravila choré zvieratá a vyliečila následky choroby behom jednej noci. Bol to naozaj čas milosti. Veľmi rýchlo sa talianska oslava so živou scénou narodenia rozšírila po celej Európe. Od tej doby si získala tradícia veľavravných scén narodenia Ježiška srdcia a mysle mnohých ľudí takým spôsobom, že by si to sv. František a Giovanni ťažko dokázali predstaviť.
Kay Mule