Dnešný svet a my

Z posolstva Svätého Otca k Svetovému dňu migrantov

Vianočná doba je dobou, kedy si osobitne môžme uvedomiť ťažké životné osudy mnohých rodín utečencov zo všetkých končín sveta. Skúsenosť Márie a Jozefa, ktorí boli nútení hľadať prístrešie a ľudskú spolupatričnosť v Betleheme, zatvorené dvere a hluché srdcia Betlehemčanov, príchod Kráľa kráľov na svet v maštali, útek Márie, Jozefa a malého Ježiška do Egypta pred Herodesovou zlobou, to všetko sú výčitky adresované aj ľuďom dneška. Svätú Rodinu nám dnes pripomínajú státisíce utečencov, ktorí hľadajú v iných krajinách slobodu, ľudské životné podmienky pre svoje deti, či len trochu pochopenia a pomoci v rozličných tragických situáciách. Tvrdé srdcia Betlehemčanov nám pripomínajú egoistickí obyvatelia „vyspelých“ krajín, ktorí žijú v prepychu a blahobyte a odmietajú zo svojho prebytku pomôcť svojim strádajúcim bratom a sestrám. Tvrdé srdcia Betlehemčanov nám pripomínajú vlny nenávisti k cudzincom, ktoré sa prelievajú z jednej prosperujúcej krajiny do druhej a spôsobujú rasovo či národnostne motivované útoky na nevinných. Tvrdé srdcia Betlehemčanov nám pripomínajú skupiny „prevádzačov“, ktorí cynicky zarábajú státisíce na beznádeji a utrpení ľudí, čo im dávajú častokrát svoje celoživotné úspory v nádeji, že ich prevedú do krajín s radostnejšou perspektívou. To, že mnohokrát sa nedostanú ani len cez jednu hranicu a „prevádzači“ ich pripravia o všetko, je smutne známa skutočnosť. Osud utečencov, vysťahovalcov, prisťahovalcov a migrantov vôbec veľmi leží na srdci Svätému Otcovi. K Svetovému dňu Migrantov vydal svoje posolstvo, z ktorého pre čitateľov Rytiera Nepoškvrnenej vyberáme niektoré veľmi dôležité časti.

1. Cirkev pozoruje s hlbokou pastierskou starostlivosťou fenomén presúvania sa čoraz väčších skupín migrantov a utečencov, snaží sa spoznať jeho príčiny a osobitné podmienky, v akých žijú tí, ktorí boli z rozličných dôvodov prinútení opustiť svoju vlasť. Zdá sa, že situácia migrantov a utečencov sa vo svete stáva čoraz horšou. Celé spoločenstvá musia niekedy opustiť rodnú krajinu, aby hľadali útočište pred násilím a neprestajným prenasledovaním; častejšie však chudoba a nedostatok perspektív rozvoja je príčinou, prečo jednotlivci i rodiny sa rozhodujú pre emigráciu, aby hľadali prostriedky pre život v ďalekých krajinách, kde nie je jednoduché nájsť prívetivé prijatie. Vyvíja sa mnoho úsilia pre zlepšenie postavenia migrantov a utečencov a uľahčenie ich trápenia. Tým, ktorí sa o nich starajú, chcem vyjadriť svoje úprimné uznanie a zároveň ich srdečne povzbudiť, aby pokračovali v tejto veľkodušnej službe a prekonávali mnohé ťažkosti, ktoré stretávajú na tejto ceste. Popri problémoch spôsobených kultúrnymi, spoločenskými a niekedy i náboženskými bariérami, vidíme tu i problémy spojené s takými fenoménmi, ako je nezamestnanosť, nedostatok sociálnych štruktúr, slabé zabezpečenie do budúcnosti, pociťované v mnohých oblastiach každodenného života. S týmto všetkým sa spája strach spoločnosti prijímajúcej migrantov zo straty vlastnej identity v dôsledku prudkého nárastu počtu „cudzích“, ktorý je dôsledkom ich demografického dynamizmu, legálneho mechanizmu spájania rodín a nelegálneho náboru pracovnej sily tzv. „čiernou ekonomikou“. Keď nejestvuje perspektíva harmonickej a pokojnej integrácie migrantov, sú títo vystavení reálnemu nebezpečenstvu izolácie a konfliktu s okolím a taktiež rozptýlenia energie a zmarenia snáh, čo má negatívne a často dramatické následky. Vtedy zisťujú, že sa „ešte viac rozptýlili, pomiešali sa ich jazyky a rozhádaní medzi sebou sa stali neschopní porozumenia a spolupráce“ (Reconciliatio et paenitentia, 13). Významnú úlohu - tak pozitívnu, ako i negatívnu - môžu v tomto smere zohrať masovokomunikačné prostriedky. Ich pôsobenie môže napomáhať správnemu zhodnoteniu a lepšiemu pochopeniu problémov „príšelcov“, bojovať s predsudkami a predchádzať iracionálnym reakciám, no môže tiež podporovať odpor a nepriateľstvo komplikujúc a znemožňujúc tak náležitú integráciu. 2. Všetko toto prináša dôležité úlohy pre kresťanské spoločenstvo, pre ktoré je starostlivosť o migrantov a utečencov jedným z najdôležitejších smerov pastoračnej práce. Z tohto pohľadu Svetový deň migrantov je vhodnou príležitosťou na zamyslenie sa, aké spôsoby práce v tejto citlivej oblasti apoštolátu by boli najúčinnejšie. Pre kresťana preukazovanie dobrosrdečnosti a solidarity cudzincovi nie je len príkazom jednoduchej ľudskej pohostinnosti, ale taktiež konkrétnou povinnosťou vyplývajúcou z vernosti učeniu Krista. Pre veriaceho človeka starostlivosť o migrantov znamená snahu o zabezpečenie patričného miesta v kresťanských spoločenstvách bratom a sestrám, ktorí prišli z ďaleka a snaha o uznanie ľudských práv každého z nich. Cirkev pozýva všetkých ľudí dobrej vôle k spoločnej snahe, aby každý človek bol rešpektovaný a aby zmizla diskriminácia, ktorá pošliapava ľudskú dôstojnosť. V svojích aktivitách napomáhaných modlitbou Cirkev čerpá inšpiráciu z Evanjelia a riadi sa svojimi stáročnými skúsenosťami. Cirkevné spoločenstvo povzbudzuje ku konkrétnym skutkom taktiež predstaviteľov štátov a predstaviteľov medzinárodných inštitúcií, inštitúcií a organizácií, ktoré sa z rozličných dôvodov zaoberajú fenoménom migrácie. Ako znalkyňa ľudských problémov Cirkev plní túto úlohu osvecujúc svedomia svojou náukou a svedectvom a vyvíjajúc patričné aktivity, vďaka ktorým migranti môžu nájsť patričné miesto v spoločnosti. 3. Cirkev osobitne povzbudzuje migrantov a utečencov, aby sa neuzatvárali do seba a neizolovali sa od pastoračného života diecézy a farnosti, ktorá ich prijala. Zároveň však varuje duchovných a veriacich, aby sa nepokúšali jednoducho ich asimilovať, likvidujúc tak ich osobitosť. Cirkev sa skôr snaží zapájať týchto bratov postupne do svojho spoločenstva, uznávajúc ich osobitosť, aby budovala skutočné spoločenstvo veriacich, ktoré je pohostinné a solidárne. (...) Rovnako fakt, že apoštolská práca pre migrantov sa občas stretáva s nedôverou či priamo nepriateľstvom okolia, sa nemôže v žiadnom prípade stať príčinou rezignácie v tomto diele solidarity, službou pokroku človeka. Príkaz obsiahnutý v Ježišových slovách: „Bol som pocestný a pritúlili ste ma“ (Mt 25, 35) je neustále aktuálny za každých okolností a je výzvou pre svedomia všetkých, ktorí chcú ísť po Jeho stopách. Pre veriaceho človeka prijatie blížneho nie je iba gestom filantropie či bežnej ľudskej srdečnosti k iným. Je čímsi značne väčším, lebo v každom človeku kresťan dokáže vidieť Krista, ktorý túži, aby sme Ho milovali a Jemu slúžili v bratoch, najmä v najúbohejších a najnúdznejších (..). Pod Babylonskou vežou pýcha zničila jednotu ľudskej rodiny. Duch Svätý prišiel, aby svojimi darmi obnovil stratenú jednotu podľa vzoru trinitárneho spoločenstva, v ktorom tri odlišné Osoby jestvujú v nerozdielnej jednote Božskej prirodzenosti. Ľudia načúvajúci apoštolom, na ktorých zostúpil Duch Svätý, stáli v úžase, keď každý z nich počul ich slová vo vlastnom jazyku (por. Sk 2, 7-11). Podobne ako vtedy, tak i dnes spoločné počúvanie slova nenarúša rôznorodosť kultúr, pretože „každá kultúra je skúškou reflexie nad tajomstvom sveta a najmä človeka; je spôsobom vyjadrovania transcendentného rozmeru ľudského života“. Nezávisle od „všetkých rozdielov rozdeľujúcich ľudí a národy jestvuje medzi nimi určité základné spoločenstvo, pretože rôzne kultúry nie sú vo svojej podstate ničím iným ako rozličným prístupom k otázke zmyslu ľudskej existencie“ (prejav k Valnému zhromaždeniu OSN, 5. októbra 1995). Rok Ducha Svätého je teda výzvou pre veriacich, aby hlbšie prežívali božskú čnosť nádeje, pretože ona dáva solídne a hlboké zdôvodnenie diela novej evanjelizácie a pre službu tým, ktorí prichádzajú z iných krajín a kultúr a očakávajú našu pomoc, aby mohli v plnosti zrealizovať svoj ľudský potenciál. 7. Evanjelizovať znamená zdôvodňovať pred všetkými tú nádej, ktorá je v nás (por. 1 Pt 3, 15). Prví kresťania, hoci boli menšinou v spoločnosti, plnili túto úlohu s neobyčajnou odvahou a nadšením. (...) Fenomén migrácie nám pripomína obraz samotnej Cirkvi - ľudu putujúceho na zemi, no smerujúceho vytrvale do nebeskej vlasti. Hoci toto putovanie prináša mnoho problémov, obracia náš zrak k budúcemu svetu: táto vízia nás povzbudzuje k premieňaniu súčasnosti, aby sme sa pripravili na stretnutie s Bohom, posledným cieľom všetkých ľudí. Apoštolskú službu kresťanského spoločenstva v prospech migrantov a utečencov zverujem „Márii, ktorá počala Vtelené Slovo mocou Ducha Svätého a ktorá sa potom po celý svoj život nechala viesť jeho vnútorným pôsobením.(...)“ (Tertio millenio adveniente, 48). Nech Ona s materinskou starostlivosťou pomáha všetkým, ktorí pracujú pre dobro migrantov a utečencov; nech osuší slzy a poteší tých, ktorí museli opustiť svoju vlasť a najbližších. Nech je potechou pre všetkých aj moje požehnanie

Ján Pavol II.