Krajina dobrých ľudí

Brazília takmer nepoznaná

Slovo Brazília sa väčšine z nás spája s chuťou dobrej kávy, zážitkom z vynikajúceho futbalu či slávnou sochou Krista Spasiteľa nad Riom de Janeiro. Časť z nás si azda ešte spomenie na hodiny zemepisu a opráši staré strohé informácie o tom, že Brazília je najväčším štátom Južnej Ameriky a zároveň jedinou krajinou v Amerike, v ktorej sa hovorí po portugalsky. Možno niektorí si ešte spomenú, že Brazília má nové moderné hlavné mesto postavené „na zelenej lúke“ začiatkom 60-tych rokov v srdci štátu a jeho meno je takmer rovnaké ako meno celej krajiny - Brasília. Málokto z obyvateľov Slovenska a strednej Európy vôbec vie o Brazílii čosi viac. Táto exotická krajina je nám príliš vzdialená. Pre toho, kto má to šťastie a raz ju navštívi, sa však navždy stane krajinou veľmi blízkou.

Krajina veľkých metropolí

Zohnať na Slovensku či v Čechách sprievodcu alebo akúkoľvek inú príručku, ktorá by vám čo-to prezradila o Brazílii, nie je jednoduché. V knižnici nechápavo krútili hlavou, veď načože je človeku na Slovensku sprievodca po krajine kdesi na opačnom konci sveta, v kníhkupectvách predavači reagovali podobne a až v jednom bratislavskom sa mi podarilo sprievodcu po Brazílii nájsť. Bola v angličtine a pri pohľade na cenu tejto brožúrky som pre zmenu nechápavo pokrútil hlavou ja. Z toho mála informácii, ktoré u nás o Brazílii zoženiete sa nanajvýš dozviete, že brazílske veľkomestá Sao Paulo či Rio de Janeiro sú veľmi nebezpečné pre turistov, dozviete sa o „komandách smrti“ vraždiacich deti ulice v Riu, či o korupcii v brazílskej polícii (prečo sa našim vydavateľom práve tento fakt zdá taký exotický a práve u nás, nevedno). „Vyzbrojený“ zásobou takýchto a im podobných informácii som absolvoval pomerne hladký dlhý let plný nepríjemných očakávaní a strachu z neznámeho. No už na letisku v Riu de Janeiro zo mňa väčšina strachu opadla. Môj prvý dojem z večne usmiatych Brazílčanov bol veľmi dobrý. Európana, ktorý prvý krát navštívi Latinskú Ameriku prekvapí množstvo detí, najmä malých bábätiek, s ktorými ich rodičia cestujú a nosia ich vyslovene všade. V kostole bežne stretnete mnoho mamičiek s niekoľkodňovými novorodeniatkami a na každom kroku cítite, že Brazílčania deti milujú. Pre cestujúceho z vymierajúcej Európy je to veľmi radostná a dušu oblažujúca skúsenosť. Brazília má niekoľko viacmiliónových metropolí. Sao Paulo - druhé najväčšie mesto sveta so svojimi takmer dvadsiatimi miliónmi obyvateľov, Rio de Janeiro - bývalé hlavné mesto Brazílie, dnes jej kultúrne centrum s viac ako desiatimi miliónmi obyvateľov, Salvador, Belo Horizonte, Fortaleza, Brasília. Všetky tieto metropole prudko rastú a s nimi aj počet obyvateľov. V Sao Paule či Riu je historické i vyslovene moderné obchodné centrum obklopené chudobnými štvrťami, kde v rozpadávajúcich sa chatrčiach žije niekoľkonásobne viac obyvateľov ako v bohatom centre. Niekoľko desiatok metrov od najslávnejšej pláže sveta Copacabana sa týčia moderné niekoľkoposchodové budovy, v ktorých priestranné klimatizované apartmány obýva hŕstka „vyvolených“ z USA či bohatých štátov Európy len niekoľko týždňov v roku a inak stoja nevyužité. Napriek chudobným predmestiam je Rio de Janeiro nepochybne jedným z najkrajších miest sveta. „Boh stvoril svet za šesť dní. Na siedmy deň stvoril Rio de Janeiro.“ Tak úsmevne Brazílčania vysvetľujú nádhernú polohu svojho bývalého hlavného mesta. Rio de Janeiro obklopujú hory, ktoré vystupujú z azúrovo modrého Atlantiku, ktorý s mestom spája jemnučký biely piesok nádherných pláži lemovaných obrovskými palmami. Najznámejším symbolom Ria a azda i celej Latinskej Ameriky je socha Krista Spasiteľa, ktorá stojí na 704 metrov vysokom vrchu Corcovado. Socha je 30 metrov vysoká a stojí na 7 metrovom podstavci. Myšlienka vytvoriť túto sochu vznikla v roku 1922 pri príležitosti 100. výročia brazílskej nezávislosti. Vtedy jeden známy brazílsky týždenník navrhol súťaž o národný pamätník. Víťaz súťaže Hector da Silva Costa navrhol vytvoriť sochu Ježiša Krista rozprestierajúceho ruky, aby nimi objal mesto. Jeho gesto má vyjadrovať lásku k Brazílčanom, súcit s ich trápením i radosť z nezávislosti ich štátu. Táto myšlienka bola prijatá s nadšením, na rozdiel od predchádzajúceho plánu postaviť na vrchu Pao de Acúgar sochu Krištofa Kolumbusa. V kostoloch po celej Brazílii prebehli zbierky, aby bolo možné tento projekt uskutočniť. O desať rokov stála socha na svojom mieste. Pred začiatkom stavby sa zišli v Paríži architekti, inžinieri a sochári, aby sa poradili o technických ťažkostiach pri stavbe sochy, ktorá dnes odoláva návalom vetra a nečasu. Potom začal francúzsky sochár poľského pôvodu Paul Landowski modelovať hlavu a ruky a v tom istom čase architekti, inžinieri a sochári riešili problémy konštrukcie tela a paží. Veľkosť úlohy, ktorá pred nimi stála, je zrejmá z nasledovných technických údajov: hlava sochy váži 35,6 tony, každá ruka 9,1 tony a vzdialenosť od jednej vystretej ruky k druhej je 23 metrov. V roku 1931 bola socha po prvý krát posvätená a pri tejto príležitosti bolo na vrchu Corcovado nainštalované osvetlenie. V roku 1965 posviacku opakoval Svätý Otec Pavol VI.

Hlavné mesto, ktoré vyrástlo za tri roky v nedotknutej divočine

Asi tisíc kilometrov vzdušnou čiarou smerom do vnútrozemia delí terajšie hlavné mesto Brazílie Brasíliu od hlavného mesta bývalého - Ria de Janeira. Hlavné mesto, ktoré sa stalo synonymom modernej metropole s výlučne funkcionalistickou architektúrou, ale i synonymom utópie a prílišnej dôvery v moderný urbanizmus vyrástlo v nehostinnej divočine na prelome 50. a 60. rokov nášho storočia. Celkový koncept mesta, ktoré má tvar lietadla či luku a šípu, pochádza od Lúcia Costu. Ten vyhral medzinárodný konkurz a naplánoval mesto okolo dvoch hlavných tranzitných ciest. Cez vládnu a obchodnú štvrť prebieha oblúkovite autostráda tvoriaca krídla „lietadla“, ktorú križuje rovná hlavná ulica Eixo Monumental s oficiálnymi budovami navrhnutými architektom Oscarom Niemayerom. Na mieste „pilotnej kabíny“ stojí prezidentský palác. Myšlienka postaviť nové brazílske hlavné mesto pochádza z 19. storočia. Pretože väčšina obyvateľstva a priemyslu krajiny je sústredená v okolí Ria de Janeira a Sao Paula, výstavba nového hlavného mesta vo vnútrozemí mala priniesť nové možnosti pre obyvateľstvo i pre hospodársky potenciál krajiny. Napriek tomu, že táto myšlienka bola obsiahnutá už v ústave z roku 1889, keď sa Brazília stala republikou, až do roku 1956 sa nepodniklo nič pre realizáciu tohto projektu. Až keď bol zvolený za prezidenta Brazílie český emigrant Juscelino Kubíček, ktorého hlavným volebným sľubom bolo vybudovanie novej metropole, výstavba nadobudla konkrétne črty. Do plnenia svojich predvolebných sľubov sa pustil Kubíček bezprostredne po voľbách a za tri roky stálo v nedotknutej divočine nové hlavné mesto. Hoci je výstavba Brasílie nepochybne odvážnym a veľkým projektom, do pamätí návštevníkov sa zapisuje veľmi rozporuplne. Niektorí tvrdia, že Brasília je jedno z najzaujímavejších a najkrajších miest sveta, iní hovoria, že je chladným produktom modernej architektúry, ktorému chýba ľudské teplo. Napriek tomu, že tu nájdete skutočné skvosty architektúry 20. storočia (akým je napríklad Metropolitná katedrála Panny Márie Aparecidy), Brasília na mňa pôsobila trochu megalomansky, podobne ako mnohé moderné sovietské či iné „socialistické“ mestá. Tu v Brasílii sa uskutočnil aj medzinárodný kongres Rytierstva Nepoškvrnenej, ktorého hostiteľom bola Farnosť sv. Františka. Brasília je osobitá i svojim zložením obyvateľstva. Väčšinu z viac ako milióna obyvateľov tvoria zamestnanci ústredných štátnych inštitúcii, riaditeľstiev bánk či zamestnanci ministerstiev. Teda nečudo, že napriek priemernému mesačnému príjmu Brazílčanov, ktorý je 100,- USD, v Brasílii je to viac ako dvadsaťnásobok. Aj preto je dnes Brasília údajne najdrahším mestom Južnej Ameriky.

Srdce brazílskej katolíkov - Aparecida

Asi na pol ceste medzi Riom de Janeirom a Sao Paulom leží po Guadalupe druhé najznámejšie mariánske pútnické miesto Latinskej Ameriky - Aparecida. Kvalitná diaľnica ostro kontrastuje s prašnými cestami vnútrozemia, kde je vraj najväčším zážitkom pre európskeho turistu, keď z pohodlného autobusu vystúpi celý červený od prachu tej istej farby pokrývajúceho tieto diaľkové spojnice. Autostráda spájajúca bývalé hlavné mesto s finančným centrom Latinskej Ameriky je nazvaná po tragicky zomrelom jazdcovi Formule 1, rodenom Brazílčanovi A. Sennovi. Cestu lemujú banánové lesy, neveľké poľnohospodárske usadlosti, v okolí ktorých brazílski gaučovia pasú stáda kráv. Do Aparecidy sme dorazili podvečer, keď sa mesto po upršanom dni pripravovalo na jednu z najväčších slávností - vigíliu sviatku Panny Márie Aparecidy (Nossa Senhora Aparecida). Sviatočnú atmosféru cítiť všade - v uličkách i v hoteloch plných pútnikov, v obchodoch i v malých pohostinstvách - všade kraľuje Aparecida. Panna Mária Aparecida je uctievaná ako Kráľovná a Patrónka Brazílie. Podľa údajov z Pútnického centra v Aparecide je toto pútnické miesto najväčším mariánskym pútnickým miestom sveta a počtom pútnikov i najnavštevovanejším. Nepochybne každého európskeho návštevníka dobrej vôle dojme láska Brazílčanov k Matke Božej, ich detinská dôvera k Nej a spontánne prejavy tejto lásky. História úcty k Matke Božej Aparecide (Aparecida - Nájdená) siaha do roku 1717. Vtedy gróf Pedro de Almeida, guvernér provincie Sao Paulo a Minas Gerais prechádzal so svojim sprievodom cez dedinu Guaratinguetá na svojej ceste do Vila Rica, ktorá je dnes súčasťou známeho mesta Ouro Preto. Rybári Domingos Garcia, Filipe Pedroso a Joao Alves sa na žiadosť spomínaných cestujúcich vydali na lov rýb na rieke Paraiba. Plávali dolu riekou, no nemohli nič uloviť. Po mnohých pokusoch prišli na miesto nazývané Itaguacu. Joao Alves spustil svoju sieť do vody a zachytila sa v nej soška Nepoškvrnenej Panny Márie, ktorej však chýbala hlava. Znovu spustil sieť a vylovil hlavu tejto sošky. Odvtedy títo traja jednoduchí rybári nemali núdzu o ryby. Pätnásť rokov soška stála v dome Filipe Pedrosa. Jeho susedia začali k nemu prichádzať a modliť sa pred ňou. Úcta k Panne Márii sa tu hlboko zakorenila a prinášala krásne znaky Božieho požehnania tým, ktorý sa k soške prichádzali modliť. Čoskoro sa správy o Panne Márii Aparecide rozšírili po mnohých oblastiach Brazílie. Rodina Filipe Pedrosa postavila murovanú kaplnku a okolo roku 1734 farár farnosti Guaratingueta postavil veľký kostol na vrchu zvanom Morro dos Coqueiros. Tento chrám bol posvätený 26. júla 1745. Počet veriacich, ktorí prichádzali k Panne Márii stále rástol. V roku 1834 bol kostol rozšírený do dnešnej podoby „Starej Baziliky“. V roku 1929 pápež Pius XI. vyhlásil Pannu Máriu Aparecidu za Kráľovnú a Patrónku Brazílie. Dnes slúžia v Aparecide pútnikom pátri redemptoristi, ktorí toto miesto spravujú. V roku 1955 sa rozhodlo o stavbe „Novej Baziliky“, pretože stará už dávno nestačila uspokojovať potreby stále rastúceho počtu pútnikov, ktorí sem prichádzajú prosiť Matku Božiu o pomoc, ochranu a príhovor, prichádzajú poďakovať za seba či za svojich blízkych. Stavbu nového chrámu, ktorý je dnes po Chráme sv. Petra v Ríme druhým najväčším kresťanským chrámom sveta, v roku 1980 posvätil i Sv. Otec Ján Pavol II a udelil mu titul Basilica Minor. Neobyčajnú atmosféru Aparecidy umocňuje aj forma, v akej sa Matka Božia zjavila vo vodách rieky Paraiba trom chudobným rybárom. Soška má mestické črty tváre, čiže Matka Božia je znázornená ako typická obyvateľka Brazílie - miešankyňa rozličných etnických skupín, je znázornená ako žena v požehnanom stave (zdobí ju plášť, ktorý nosia indiánske ženy čakajúce dieťa) a istotne práve pre svoju jednoduchosť a pokoru si veľmi rýchlo získala srdcia všetkých Brazílčanov.

Dariusz Żuk-Olszewski