Na úvod

Božie znamenia

A znovu je za nami jedno leto. S padajúcim jesenným lístím akoby z našej mysle odchádzali nielen spomienky na chvíle oddychu, prežité v letných horúčavách kdesi pri vode či v horách, ale i spomienky na tragédie, ktoré toto leto prinieslo mnohým našim blížnym. „Zíde z očú, zíde z mysle...“ Oznamovacie prostriedky sa už iba zriedkavo vrátia k letnej tragédii na východe Slovenska, kde voda zobrala domy a s nimi i tých najbližších mnohým rodinám, svetové agentúry si už ani nespomenú na tisíce nezvestných, ktorých vzala veľká prílivová vlna na Novej Guinei. Z televízie, rozhlasu, novín a časopisov sa však denne dozvedáme o nových a nových tragédiách, katastrofách, ľudských nešťastiach. Akosi sme si na to zvykli. Nič nového pod slnkom. Veď vďaka rýchlej a takmer všade dostupnej doprave, moderným telekomunikačným prostriedkom sa stal svet oveľa menším. Častokrát vieme lepšie, čo sa stalo kdesi na druhom konci sveta, než to, čo sa deje u nášho suseda. Pri spomienke na nedávne veľké utrpenie mnohých rodín postihnutých „tisícročnou vodou“ na východe nášho štátu mi stále behá mráz po chrbte. Z jednej strany musím s dojatím spomenúť nezištnú pomoc stoviek záchranárov, či už z radov vojakov Civilnej obrany, ktorí sa v neľudských podmienkach dlhé hodiny vo vyčerpávajúcich horúčavách brodili kopami bahna a hľadali nezvestných, alebo dobrovoľníkov z rozličných organizácii, ktorí pomáhali zmierniť bolesť tým najviac postihnutým, pomáhali im prežiť tieto strašné chvíle. Táto tragédia na chvíľu otriasla svedomím mnohých, ktorí sa rozhodli pomôcť buď konkrétne - potravinami, vodou, hygienickými potrebami alebo finančne. Z druhej strany „tisícročná voda“ vyplavila na denné svetlo jednu strašnú skutočnosť. Vyplavila na povrch ťažký balvan skrývanej a zatajovanej rasovej neznášanlivosti v národe, ktorý bol po stáročia kresťanský a k tomuto titulu sa stále hrdo hlási. Rómovia, ktorí boli povodňou najviac a najbolestnejšie postihnutí (veď pri nej zahynuli desiatky rómskych detí a žien) ešte stále počúvajú slová: „Škoda, že tá voda nevzala všetkých Cigánov.“ Slová z úst inak zbožných „kresťanov“. Čo sa stalo s tým kresťanským národom? V týždňoch predchádzajúcich tomu, v ktorom dávame tohto „Rytiera“ do tlače, sa po Slovensku šírilo „posolstvo III. fatimského tajomstva, popieraného Vatikánom, a senzačná správa, že koncom roka sa na Slovensku narodí Spasiteľ“. Mnohí z nás s veľkou obľubou vyhľadávajú rozličné takéto „posolstvá“ a „zjavenia“. No nevšímame si skutočné Božie znamenia, ktoré nám dobrý Pán dáva každý deň vo svojej prírode, v našich blížnych. Kto sa snaží čistým srdcom vnímať stvorenstvo, pre toho zo stvorenstva zaznieva Božie slovo. A ako hovorí otec Izidor v knihe veľkého ruského mysliteľa a pravoslávneho kňaza o. Pavla Florenského:"... spozemštená duša ani v zániku sveta neuvidí Božie znamenie. Bezbožník, ktorý chce žiť bez Boha, práve tým je potrestaný, že vyhasínajú oči jeho srdca; nevidí a nepozná Boha a nechápe znamenie jeho hnevu, a preto ho nič nepobáda obzrieť sa a činiť pokánie: žije akoby vo sne, ale sám si to neuvedomuje a sny v spánku pokladá za skutočnosť." Snažme sa preto v krásach prírody vidieť znamenia veľkej Božej lásky, v núdznych, ktorí potrebujú našu pomoc, znamenia Božej dôvery k nám a v mnohých tragédiach, ktoré dnes pozorujeme, Božie láskyplné pripomenutie, že náš čas sa z hodiny na hodinu kráti, že každou chvíľou sme bližšie k stretnutiu sa z očú do očú so Stvoriteľom. On nám dal i jeden krátky recept, ktorý nám zabezpečí, že toto stretnutie bude stretnutím plným lásky a nekonečného šťastia. Tým receptom je prikázanie lásky. A dal nám aj jedného istého sprievodcu, ktorý nás k Nemu privedie. Tým sprievodcom i vzorom, ako podľa spomínaného receptu žiť, je Nepoškvrnená. Jej záleží na tom, aby nik nezblúdil z cesty, ktorá vedie k Pánovi, ale i na tom, aby sa tam tí, ktorí vlastnou vinou zablúdili, dostali naspäť na túto cestu.