Kto je náš blížny?

Úvaha o nacionalizme, rasizme a iných formáchneznášanlivosti u nás kresťanov

Azda každý z nás pozná evanjeliový príbeh o milosrdnom Samaritánovi. No už málokto z nás si uvedomí, že okrem iného nám hovorí o hriešnosti a smiešnosti našich postojov, v ktorých prevláda neláska, predsudky a často i nenávisť k iným. K tým, čo hovoria iným jazykom, pochádzajú z inej krajiny, z iného kultúrneho prostredia. K tým, ktorí majú inú farbu pleti alebo hoci len iné názory.

Posolstvo milosrdného Samaritána dnešnému obyvateľovi Slovenska

Pán Ježiš si pri rozprávaní príbehu o pomoci blížnemu v núdzi, ktorým bol zranený Žid, zámerne zvolil osobu Samaritána. Samaritánmi vtedajší Židia doslovne pohŕdali. Boli pre nich menejcennými, ba dokonca „dobrý“ Žid sa nesmel pri Samaritánovi ani len zastaviť, nieto sa s ním pustiť do reči, alebo dokonca sa s ním akýmkoľvek spôsobom stýkať či stolovať. Vtedajší Židia sa považovali za čosi viac ako všetky okolité národy a pocit tejto svojej nadradenosti si vo svojom národe neustále pestovali. Táto „nadradenosť“ pramenila zo zlého a egoistického poňatia vyvoleného národa. Pán Ježiš veľmi dobre poznal ľudí svojej doby, poznal ich predsudky, ich povýšeneckosť. Preto Jeho posolstvo v tomto príbehu nie je len posolstvom o nezištnej pomoci blížnemu, ktorou sa prejavuje kresťanská láska, ale i posolstvom pre tých, ktorí zabúdajú, že v prvom rade sú Božie deti a až potom príslušníci toho či onoho národa. A Božími deťmi sú všetci ľudia. Príbeh o milosrdnom Samaritánovi nestráca ani po takmer dvoch tisícoch rokov svoju aktuálnosť a stále nás zahanbuje. Zahanbuje našu „národnú“ pýchu, ktorá nám častokrát zatemňuje myseľ. Pre toto „zatemnenie mysle“ nedokážeme vidieť v členoch iných národov či v príslušníkoch iných etník a náboženstiev svojich bratov a sestry. Naše nacionalistické postoje sa stávajú až smiešne úzkoprsé. Keby prišiel Pán k nám ľuďom dnes a na Slovensko, určite by nehovoril o milosrdnom Samaritánovi, ale o milosrdnom Rómovi, Maďarovi či Čechovi. Keby prišiel azda južnejšie od Slovenska, hovoril by o milosrdnom Slovákovi, atď. Naša láska, naša pomoc, naše pochopenie sa nesmie vzťahovať len na členov vlastnej národnej či etnickej skupiny. Keď sa takto správame, nemáme právo označovať sa ako kresťania.

Nacionalizmus a láska k vlasti

Prv, ako začnem písať riadky tejto časti mojej úvahy, pripomeniem slová Svätého Otca, ktoré povedal pri svojej poslednej návšteve na Slovensku v júni 1995 mladým v Nitre. „Patriotizmus áno, nacionalizmus nie! Bože uchovaj! Pozrime sa na bývalú Juhosláviu!“ Tieto jeho slová akoby boli prorockými slovami a varovaním pred narastajúcou národnostnou neznášanlivosťou u nás. Čo je patriotizmus a kde sa začína nacionalizmus? Je ťažké v krátkosti odpovedať na túto otázku, no predsa sa o to pokúsim. Aspoň v hlavných črtách. V hrdosti na svoju príslušnosť k určitému národu, krajine či regiónu, v hrdosti na svoju históriu a kultúru nie je nič zlého, pokiaľ ju sprevádza úcta k tradícii, kultúre a histórii príslušníkov iných národných či etnických skupín. Ba naopak, poznanie vlastných koreňov a láska k nim nám môže pomôcť prinášať vklad k rastu porozumenia a lásky medzi všetkými ľuďmi, môže obohatiť ľudskú rodinu. Preto akákoľvek snaha o „vykorenenie“, odnárodnenie ľudí nemôže byť nikdy dobrá, pretože je tým istým, ako vytrhnutie stromu zo zeme, v ktorej rastie desaťročia a absurdné presvedčovanie, že môže rásť aj mimo nej. Veď keď nás Boh „zasadil“ práve do toho či onoho kúsku zeme, mal s nami svoje plány. Pocit spolupatričnosti s niektorým národom, s niektorou krajinou je čímsi prirodzeným, tak ako je prirodzené, že človek má svoj domov, svoju rodnú dedinu či rodné mesto. Hriešny postoj a skutky začínajú tam, kde človek kladie svoj národ, úzke skupinové záujmy, hoci častokrát pekne zdôvodnené ako národné, nad všetko ostatné. Tam, kde prestáva vnímať ako prvoradú ľudskú dôstojnosť každého človeka, tam, kde začína pohŕdať iným len preto, že patrí k tomu či onomu národu alebo etnickej skupine. Obyčajná ľudská nenávisť sa častokrát zakrýva slovným spojením „láska k svojmu národu“. V mene „lásky“ k vlasti sa vraždili príslušníci jednotlivých národov v Bosne a Hercegovine, v mene „lásky“ k vlasti dnes hynie mnoho nevinných v Kosove. Čo je teda tou hranicou medzi skutočnou a falošnou láskou k vlasti, alebo ak chcete patriotizmom a nacionalizmom? Je ňou práve ochota prijať príslušníkov iných národov s ich históriou a kultúrou, s ich jazykom a náboženstvom bez pohŕdania, je to schopnosť kresťanskej lásky ku každému človeku bez rozdielu. Je to tiež schopnosť neidealizovať a nemytologizovať minulosť vlastného národa a a dokázať sa pozrieť pravde do očí. Aj keď nie je príjemná. Ak to dokážeme, zaradíme sa na stranu ľudí, ktorí majú svoju vlasť naozaj radi, ak nie, zaraďujeme sa na stranu nacionalistov, ktorí pod rúškom „lásky“ k vlasti skrývajú svoje túžby ovládať iných, svoju nenávisť a v neposlednom rade aj svoju neschopnosť urobiť niečo dobrého pre svoj národ.

Cirkev a nacionalizmus

Ak chce byť Cirkev stále verná Kristovej výzve „Choďte do celého sveta a učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“, ak má byť skutočne Cirkvou katolíckou, čiže všeobecnou, musí odmietať hneď v zárodku všetky prejavy preferovania toho či onoho národa. Žiaľ, častokrát sme svedkami toho, akoby aj niektorí predstavitelia Cirkvi na jej katolicitu zabudli a chceli z nej spraviť akúsi „cirkev národnú“. Pred takýmto nebezpečenstvom nás neustále varuje Sv. Otec. V oficiálnom dokumente, ktorý bol zverejnený vo Vatikáne v predposledný marcový deň sa poukazuje na veľké nebezpečenstvo nacionalizmu, ktorý sa objavil v bývalých komunistických krajinách, najmä na Balkáne a v susedných regiónoch a povinnosť európskych národov spytovať si svedomie. Dokument označuje nedostatok jednoty kresťanov za hrozbu pre mier v Európe. V dokumente sa ďalej píše, že „nacionalizmus, využívajúci vieru pre vlastné účely, musí brať Cirkev vážne, aby už nikdy nevrhol tieň na jej svedectvo“. Nesmieme zabúdať ešte na jednu skutočnosť. U mnohých našich súčasníkov nacionalizmus, falošná idea vyvyšovania jedného národa nad druhý, vytlačila z ich života ideu Boha a národ sa stal pre nich modlou. V náraste nacionalizmu či rasizmu v dnešnom svete na nás dýcha duch pýchy staviteľov Babylonskej veže. Musíme si to uvedomiť a s pokorou sa vrátiť ku koreňom „katolicity“ našej Cirkvi, aby sa už nikdy nezopakovali vojnové tragédie, na ktorých sa v značnej miere podpísala nenávisť tzv. „katolíckych“ národov.

František Spišan