Kristus v krajine ťan-šanských velikánov a nekonečných stepí (2.)

Rozprávanie o kresťanoch v srdci Ázie

Farnosť Najsvätejšej Trojice v Alma-Ate

Na nedeľnú svätú omšu prichádza do chrámu Najsvätejšej Trojice veľmi veľa ľudí. V období, keď som navštívil Kazachstan, finišovali dokončievacie práce na stavbe kostola. Napriek tomu už dlhší čas slúžil v nedeľu svojmu účelu. Slúžila sa v ňom, hoci v provizórnych podmienkach, sv. omša. Väčšina ľudí, ktorí prichádzajú na nedeľnú eucharistickú slávnosť, nie je ešte pokrstená. V kostole môžete vidieť, aký je Kazachstan premiešaný rozličnými národmi a národnosťami. Stretnete tu „bielych“ i „šikmookých“, Kazachov i Nemcov, Rusov i Poliakov... Ešte predtým, ako začali pôsobiť v Alma-Ate františkánski misionári a misionárky, sa hŕstka veriacich, skoro výlučne poľského a nemeckého pôvodu, schádzala v malom kostolíku. Ten bol vlastne klasickým domom, akých tu je mnoho, ktorý veriaci upravili na tieto účely. Podobne vznikali kostoly i na iných miestach bývalého Sovietskeho zväzu, kde boli roztrúsení katolíci rozličných národností. Vďaka týmto ľuďom, z ktorých dnes žijú len niekoľkí, tu pretrvala viera aj počas desaťročí násilnej ateizácie a prenasledovania kresťanov. Práca sestier i bratov na misii v Alma-Ate spočíva predovšetkým v pastoračnej práci, no - ako som už spomínal v predchádzajúcej časti môjho rozprávania - veľmi dôležitá je taktiež práca charitatívna a pomoc tým najbiednejším. Veď nemožno hovoriť bratovi o Kristovi, o jeho Radostnej zvesti a nechať ho pritom hladovať. Mal som možnosť s dvoma farníčkami z Alma-Aty navštíviť istú deväťdesiatročnú babičku, žijúcu na sídlisku neďaleko misie. Bolo to vo Veľkom týždni a dievčatá jej chceli pomôcť poupratovať pred Veľkou nocou. Táto babička žije sama so svojím pravnukom - štvrtákom. Jej vnučku - mamu malého Kyrila - muž opustil už dosť dávno a vôbec ho jeho syn nezaujíma. Žije niekde ďaleko v Rusku. Jej vnučka pred dvoma rokmi odišla pochovať svoju mamu do niektorého zo stredoázijských štátov a už sa viac nevrátila. Zmizla bez stopy. Takže babička vychováva sama malého Kyrila a človeku sa zdá až neskutočné, že v svojich deväťdesiatich rokoch si ešte privyrába k svojmu smiešnemu dôchodku (2000 tenge, čo je necelých 1000 korún) upratovaním spoločných priestorov v domoch na sídlisku. Z 2000 tenge, ktoré dostane alebo aj nedostane (v krajinách bývalého ZSSR je úplne bežné, že dôchodky sa nevyplácajú dlhé mesiace) zaplatí mesačne 1800 tenge za byt. Nebyť veriacich a misionárov z farnosti Najsvätejšej Trojice, asi by ona i vnuk umreli od hladu. Keď nás zbadala, plakala od radosti, že sme prišli, no dievčatám nechcela dovoliť nič robiť. Je totiž pravoslávna a my sme zabudli, že pravoslávni práve v ten deň slávili sviatok Zvestovania Pána. Pozvala nás k stolu a aj keď nič nemala, aj z toho ničoho sa nás snažila pohostiť. Osmažila kolienka, potrela ich margarínom a ponúkla nám k tomu šalát z kapusty. Potom z chladničky ešte vytiahla kúsok údenej ryby, ktorú mala istotne odloženú pre vnuka a ponúkla nám i to. S dojatím mi začala pri šálke čaju rozprávať o nezištnej pomoci veriacich i misionárov, ktorej sa jej dostáva napriek tomu, že je pravoslávna a ako pravoslávna chce i umrieť. Tieto slová boli pre mňa veľmi peknou vizitkou misijného pôsobenia sestier i bratov v Alma-Ate. A takýchto opustených, trpiacich, núdznych, ktorým sa snažia misionári pomáhať, je nemálo. Ďalšou z foriem práce misionárov je aj ambulancia vo františkánskom kláštore. Brat Diego, pôvodom z Južnej Kórey, tu lieči rany duše i tela tých, ktorí si nemôžu dovoliť platiť drahé liečenie v štátnych nemocniciach či u súkromných lekárov. A takých ľudí je veľmi veľa. Prichádzajú sem veriaci i neveriaci, kresťania i moslimovia. Brat Diego je odborník v orientálnej medicíne a svoju prácu vníma predovšetkým ako službu, cez ktorú sa dá pomôcť blížnemu a priblížiť sa i k tým, ku ktorým by to bolo za iných okolností takmer nemožné, napr. k moslimom. V práci mu pomáha sr. Viktória zo Slovenska i ďalšie sestry či svetskí zdravotníci. Fotografiu z ambulancie sme uverejnili v predchádzajúcom čísle „Rytiera“. Raz za čas sa vyberie brat Diego so sestrami do „terénu“ - do bližších i vzdialenejších miest Kazachstanu, kde poskytujú nezištnú lekársku pomoc tým, ktorým sa inak nedostáva a ktorí ju veľmi potrebujú. Dva mesiace po mojom návrate z Kazachstanu prežívali veriaci i misionári z farnosti Najsvätejšej Trojice v Alma-Ate veľkú slávnosť. Na sviatok Najsvätejšej Trojice, 7. júna 1998, bol posvätený nový chrám, ktorý má byť miestom stretnutia obyvateľov kazašskej metropoly so Sviatostným Spasiteľom i s bratmi, miestom milosti a oázou pokoja.

Veriaci roztrúsení po celej krajine

Ako som už spomínal, Kazachstan je krajina s pestrým zložením obyvateľstva i s pestrým geografickým členením. Potomkovia pôvodných obyvateľov i prisťahovalcov či vysídlencov z európskej časti bývalého ZSSR sú roztrúsení po celej krajine. A tak sa i práca misionárov prispôsobuje tomuto faktu. Sestry neraz cestujú 70-100 km, aby sa stretli s menšou či väčšou skupinkou veriacich na hodine náboženstva. Navštívil som napríklad dedinku Almarasan, ktorá sa nachádza v horách na „konci sveta“, a hoci je iba niekoľko kilometrov od Alma-Aty, je pomerne ťažko prístupná. Kedysi bol Almarasan známym kúpeľným miestom, cez vojnu tu bol lazaret pre ranených sovietskych vojakov z Európy, no teraz je dedinka opustená a všetko tu chátra. Žije tu ešte zopár rodín, prakticky samých Kazachov a sestry i bratia sem chodia učiť náboženstvo a slúžiť sv. omše. V lete tu organizujú niekoľkodňové pobyty pre deti s duchovným i zábavno-náučným programom. Mal som možnosť navštíviť i mesto Kapčegaj, vzdialené asi 80 km od Alma-Aty. Aj sem chodia sestry učiť náboženstvo a pomáhať tým, ktorí ich pomoc potrebujú. Z Kapčegaju sme pokračovali smerom k mestu Taldy- Kurgan. Prechádzali sme stále cez step. Skoro nič, okrem malých kríkov a trávy, tam nerastie. Široko-ďaleko nezazriete žiadnu dedinu, len občas kde-tu dajaký moslimský cintorín a stáda mustangov. V skutočnosti to nie sú pravé mustangy, ale sú to polodivé kone, ktoré majú svojich pánov, no ženú sa voľne po krajine, nemajú žiadne stajne ani ohrady a majitelia sa o ne prakticky vôbec nezaujímajú dovtedy, kým nepotrebujú mäso. Nie sú podkuté a sú pomerne zlé. Okrem pána k sebe blízko nepustia nikoho a hneď hryzú. Cesta viedla cez úchvatný priesmyk, ktorého názov sa mi, žiaľ, nepodarilo pre „presnosť“ sovietskych máp zistiť. Na jednej strane cesty môžete pozorovať červené skaly, s akými sa asi nikde v Európe nestretnete. Po druhej strane sa tesne nad horizontom belejú zasnežené vrcholky ťan-šanských končiarov. Pred mestom Sarju-zek sme zo štvorprúdovej cesty, ktorej povrch pripomínal tankodrom, odbočili k Džingischánovej hore. Z diaľky tento vrch pripomína Stolovú horu v Južnej Afrike. Pod Džingischánovou horou bolo počas jeho ťažení zavraždených mnoho kresťanov - pôvodných obyvateľov Kazachstanu, o ktorých bola reč v predchádzajúcom čísle „Rytiera“. Na tomto mieste mučeníkov sme strávili asi dve hodiny a vrátili sme sa do Alma-Aty.

V susednom Kirgizstane

Necelých 300 km juhozápadne od Alma-Aty sa nachádza hlavné mesto susedného štátu Kirgizstanu - Biškek. I tu žijú katolíci. Kirgizstan, podobne ako Kazachstan, je krajina ťan-šanských štítov. Hranicu medzi Kazachstanom a Kirgizstanom sme prešli bez problémov. Cestovali sme autom, ktoré malo miestnu značku, tak nás na hraničnom prechode nezastavovali. Tu sme prekvapene obiehali kamión z Bratislavy. V Biškeku sme sa vybrali najskôr do kostola. Kostol je taktiež väčší upravený dom. Je tu už pomerne dlho - od konca 60-tých rokov. Otca Alexandra, jezuitu, ktorý je jediným katolíckym kňazom v celom Kirgizstane, sme našli v kostole, kde práve slúžil sv. omšu za účasti jedného veriaceho - svojho spolubrata br. Janeza, Američana slovinského pôvodu. Po sv. omši nás veľmi srdečne privítal a pozval na obed. Keďže sme už jedli predtým po ceste, dali sme si iba čaj a chvíľku sme sa spolu pozhovárali o Cirkvi v Kirgizstane. Otec Alexander je kazašský Nemec s ukrajinsko-poľskými predkami. Veľmi pochvaľoval Kirgizov, ktorí sú podľa jeho slov veľmi dobrí a pokojní ľudia a údajne sa vždy smejú. Biškek na mňa zapôsobil o čosi lepším dojmom ako Alma-Ata. Okrem hlavného námestia, na ktorom ešte stále stojí socha V. I. Lenina, mi tu nič nepripomínalo, že ide o hlavné mesto. Biškek, ktorý sa za éry ZSSR volal Frunze, bol kedysi vyhlásený za najzelenšie mesto v Sovietskom zväze a určite je na tomto hodnotení čosi pravdy. Je tam mnoho stromov, kríkov a zdalo sa mi, že i menej smetí ako v Alma-Ate. Sem, do Biškeku, by mali na jeseň prísť Školské sestry sv. Františka zo Slovenska, aby tu založili svoju ďalšiu misiu. Mal som možnosť vidieť domček, kde by mali sestričky žiť, a môžem skonštatovať, že je skutočne františkánsky. K misii v Biškeku sa určite vrátime v niektorom z ďalších čísiel „Rytiera“.

Zopár slov o konci mojej cesty do Kazachstanu

Po dvanástich dňoch môjho pobytu nadišiel čas, aby som si zbalil kufor a pripravil sa na spiatočný let. Lietadlo odlieta nad ránom, tak som sa ešte večer pred odletom šiel so svojím sprievodcom Péťom poprechádzať po okolí misie. Stretli sme malého, asi 8-ročného chlapca, ktorého som stretol počas môjho pobytu v Alma-Ate už niekoľkokrát. Ako mnoho iných detí v Kazachstane, aj on pracuje. Pri hlavnej ulici predáva olej okoloidúcim. Keď sa dozvedel, že cestujem v noci domov, povedal mi, aby som sa dobre pozeral z lietadla, že on tam bude v noci ešte určite sedieť a predávať, tak mi zakýva. Tak, ako keď som vystupoval z lietadla na ázijskej pôde, i teraz, pri nastupovaní na spiatočný let, lialo ako „z krhly“. Pochmúrne počasie akoby chcelo vystihnúť pochmúrny život väčšiny obyvateľov Kazachstanu. K tomu, aby sa v ich živote „vyjasnilo“, aby im svitlo Slnko Lásky a Nádeje, majú prispieť aj sestry misionárky zo Slovenska. Nech im dobrý Pán pomáha v ich misijnom poslaní a odplatí ich obety a námahu. Rád by som im na záver mojej reportáže z celého srdca poďakoval za ich pohostinnosť.