Aký má byť dnešný kňaz?

Ján Pavol II. počas stretnutia s katolíckymi biskupmi USA, ktorí prišli do Ríma na návštevu „ad limina“, dňa 22. mája 1998 prakticky a prehľadne zhrnul, akým by mal byť moderný kňaz.

Stať sa kňazom neznamená budovať kariériu ani dostať sa do privilegovanej kasty

„Je veľmi dôležité pre život Cirkvi vo vašich diecézach, aby ste venovali pozornosť svojim kňazom a kvalite ich života a ich služby. Slovom a príkladom by ste im mali neustále pripomínať, že kňazstvo je osobné povolanie, ktoré spočíva v tom, že kňaz je osobitým spôsobom zasvätený Kristovi, Veľkňazovi, Učiteľovi, Posvätiteľovi a Pastierovi svojho ľudu, vkladaním rúk a vzývaním Ducha Svätého vo sviatosti kňazstva. Nie je to kariéra: kňazstvo neznamená príslušnosť do klerickej kasty.“ Je veľmi dôležité, aby tí, ktorí sa stávajú kňazmi i ľudia, ktorí ich pozorujú, skutočne pochopili, že kňazstvo nie je výnosná kariéra ani príslušnosť k privilegovanej kaste. Stať sa kňazom neznamená zabezpečiť si pomerne príjemný život s istými príjmami ani získať nejaké výhody v spoločnosti a štáte. S tým majú byť uzrozumení všetci kandidáti na kňazstvo. Pojem kňazský stav treba očistiť od všetkého kastovného. Hovoriť treba o Kristových veriacich, ktorí sa rozhodujú prevziať zodpovednosť v cirkevnom spoločenstve za jednotlivé časti sviatostnej eucharistie. V tejto súvislosti musí byť zo samotného Nového Zákona zrejmé to, čo počas dejín bolo viac či menej zle chápané alebo prekrúcané. To je i jeden z dôvodov, prečo kňazi nie vždy pôsobia presvedčivo, prečo iní ľudia nie vždy cítia, že kňaz im je darovaný, ale myslia si, že duchovní žijú pre seba samých. V tejto súvislosti Svätý Otec hovorí: „Z toho vyplýva nevyhnutnosť zmeny celého kňazského života, aby kňaz mohol byť Kristom pre druhých, vieryhodným a činorodým znakom lásky a spasiteľnej Božej prítomnosti. Má žiť kňazstvo ako úplne darovanie sa Pánovi. Ak má byť tento jeho dar skutočným, jeho myšlienky, jeho postoje, jeho skutky a jeho vzťah k iným musia všetkým ukázať, že má skutočne „Pánovo zmýšľanie“ (1 Kor 2, 16). Aby mohol povedať so svätým Pavlom: „Žijem, ale už nie ja, ale žije vo mne Kristus.“

Na breviár musí byť čas!

Kňaz sa dáva k dispozícii Kristovi, aby On cez neho pôsobil. To sa nedá dosiahnuť žiadnou výnimočnou ľudskou zručnosťou, šarmom, taktikou. Toto všetko je zbytočné, ak sa kňaz neustálou a pravidelnou modlitbou nestretáva s Bohom tak dôverne, že Boh v ňom a cez neho pôsobí. „Život naplnený modlitbou prináša dar múdrosti, ktorým Duch vedie všetky úsilia kňaza vo svetle Evanjelia a pomáha mu vo vlastnej skúsenosti a v skúsenosti Cirkvi čítať tajomný a láskyplný Otcov zámer“ (List kňazom 1998, 5) Nakoľko sa dnešní kňazi modlia breviár, nakoľko si ešte uvedomujú, že to nie je ich osobná modlitba, ale liturgická modlitba v mene ľudu? Nakoľko prevláda presvedčenie, že je potrebné venovať čas a námahu iným dôležitým úlohám v službe spoločenstvu? Pápež upozorňuje: „V dobe, ktorá od kňaza vyžaduje mnoho času a úsilia, je treba zdôrazniť, že jedným z jeho najdôležitejších poslaní je modliť sa v mene ľudu, ktorý je mu zverený. Je jeho privilégiom i povinnosťou, aby prednášal prosby za svoj ľud Pánovi a aby v jeho mene prosil pred Jeho trónom. Preto by som chcel zdôrazniť dôležitosť kňazovej vernosti každodennej modlitbe Liturgie hodín, verejnej modlitby Cirkvi. Zatiaľ, čo veriaci sú pozvaní zúčastňovať sa na tejto modlitbe, prijímajúc tak Kristovu výzvu vždy sa modliť a nikdy neustávať (por. Lk 18, 1), kňazom bola zvere<->ná osobitná úloha slávenia Božského ofícia, v ktorom sa sám Kristus modlí s nami a za nás (por. List kňazom 1984, č. 4). Modliť sa za potreby Cirkvi a za potreby jednotlivých veriacich je tak dôležité, že by bolo potrebné osobitne pouvažovať o zreorganizovaní kňazského života a života farnosti tak, aby sa zaručil čas na túto modlitbu - individuálne i spoločne. Tak liturgická, ako aj osobná modlitba musia dávať rytmus kňazskému životu. Nesmie to byť administratívna služba ani v najvyťaženejších farnostiach.“

Má omša bez účasti veriacich zmysel?

Musí kňaz každý deň slúžiť omšu aj vtedy, keď sa jej nezúčastňujú veriaci? Nie je rozšírená mienka, že takto slúžená omša nemá význam, lebo omša nie je súkromná pobožnosť? Pápež rozvážne pripomína tradičnú prax: „Slávenie eucharistie je najdôležitejším bodom v kňazovom dni, je stredobodom jeho života. Prinášajúc najsvätejšiu obetu, v ktorej sa sprítomňuje a uskutočňuje jedinečná Kristova obeta kým znovu nepríde, kňaz je zárukou, že sa aj naďalej uskutočňuje dielo vykúpenia (por. Presbytetorum ordinis, 13). Z tejto jedinečnej obety celá kňazská služba čerpá svoju silu a Boží ľud dostáva milosť, aby žil skutočne kresťanským životom v rodine a v spoločnosti. Je dôležité, aby biskupi a kňazi nestrácali zo zreteľa vnútornú cenu eucharistie, cenu, ktorá nezávisí od podmienok, v ktorých sa slávi. Preto by mali byť kňazi povzbudení, aby slúžili omšu každý deň, hoci aj bez prítomnosti veriacich, lebo ide o čin Krista a Cirkvi. (por. Kódex kan. práva, kán. 904)

Glas Koncila