„My musíme vyjsť v ústrety ľuďom“

Rozhovor s J. E. arcibiskupom Marianom Olešom, pápežským nunciom v Kazachstane, Kirgizstane, Uzbekistane a Tadžikistane so sídlom v Alma-Ate

- Otec arcibiskup, byť pápežským nunciom, čiže zástupcom Svätého Otca v ázijských krajinách, kde väčšinu obyvateľstva tvoria sunnitskí moslimovia, a ktoré boli poznačené dlhými desaťročiami tvrdej ateizácie, istotne nie je jednoduchým poslaním. Ako vnímate svoju misiu?
- Myslím, že keď chcem dať vyčerpávajúcu odpoveď na túto otázku, musím začať tým, že práca nuncia v takých krajinách, ako je napríklad Kazachstan či ďalšie štáty, v ktorých som nuncioum, je prácou, pri ktorej sa začína od nuly. Čiže ťažkosti v tejto práci sú základnými ťažkosťami. Musel som zháňať byt, priestory pre kancelárie... Spočiatku mi práca domvedúceho, či priam stavbyvedúceho, zaberala asi 50 % celkovej práce. Táto práca však nemala nič spoločného s prácou nuncia. Čo sa týka práce nuncia, i tá bola zo začiatku pomerne náročná, pretože aj tu sa začínalo z ničoho. Musel som vysvetľovať, čo to je Svätá Stolica, čo to je nuncius, čo to je katolícka Cirkev, prečo sú v katolíckej Cirkvi františkáni, jezuiti či iní. Musel som vysvetľovať, že to nie sú sekty, ale je to tá istá jedna katolícka Cirkev. Musím povedať, že ma to veľmi unavovalo. No na úrovni samotnej diplomatickej práce to bolo omnoho jednoduchšie, pretože rozhodne mám viac skúsenosti v diplomatickej práci, než v opravovaní domov. V tejto oblasti sa vzťahy vyvíjali a vyvíjajú dobre, ba priam veľmi dobre - tu v Kazachstane, ako i v ďalších štátoch, kde som nunciom. Má to azda iba jeden háčik. Nachádzame sa totiž v prechodnom období a kým obídem všetky štyri štáty, medzitým na úradoch vymenia mnohých ľudí a pri nasledujúcej ceste môžem začať znova vysvetľovať, nadväzovať kontakty, zhovárať sa s ľuďmi, ktorých som predtým nikdy nevidel. A to je takisto veľmi únavné. Začiatky sú všade ťažké, no verím, že to najhoršie už máme za sebou.
- Čo pre vás znamená Ázia?
- Ázia pre mňa znamená veľmi veľa. Obaja - ja i vy - pochádzame z toho istého kúska Zeme, zo strednej Európy a poznáme dejiny Poľska i Slovenska. Ázia sa mi spája predovšetkým so Sienkiewiczom, všetkými vpádmi do Poľska. Ázia pre mňa znamená svet turánskej civilizácie, bezhraničné stepy. Ázia je pre mňa studený vietor pofukujúci medzi Sibírou a Himalájami. Ázia je pre mňa taktiež druhá svetová vojna, keď sme boli v nesmiernej núdzi, a ako mi nedávno ktosi pripomenul, vlak s vysídlencami z Poľska, medzi ktorými som ako dieťa bol i ja, nechceli dokonca pustiť na stanicu v Alma-Ate, ale zastavili ho dva kilometre pred stanicou. Pretože sme boli zmorení biedou a všetkými možnými chorobami, ľudia sa nás báli. To všetko je pre mňa Ázia.
- Aké sú vzťahy predstaviteľov Kazachstanu k miestnej katolíckej Cirkvi?
- Tieto vzťahy závisia od dvoch faktorov. Existujú všeobecné zákony, no Kazachstan je tak veľkou krajinou, že je veľmi ťažké pre ústrednú vládu kontrolovať, či sú tieto zákony uvádzané do života. Je jasné, že občas sa pritrafia určité nezhody v mestách či na dedinách medzi miestnym kňazom a lokálnym predstaviteľom vlády. No myslím, že vo všeobecnosti môžem bez preháňania povedať, že tie vzťahy sú veľmi dobré. Sú tu samozrejme problémy s byrokraciou, ktorá nám častokrát komplikuje život. Sú to úradníci, ktorí sú slabo platení, a tak sa snažia nejakým spôsobom si privyrobiť. No nemožno to chápať ako dajaký zlý úmysel zo strany vlády. Nemôžeme však byť ani naivní a myslieť si, že všetci nás hneď veľmi milujú. Lebo tak, ako ste spomenuli na začiatku nášho rozhovoru, v tejto krajine bola dlhé roky uskutočňovaná tvrdá a násilná ateizácia a myslím si, že tých ateistov tu trocha zostalo. A zostalo tu ešte dosť nepriateľov Cirkvi a náboženstva ako takého. To je fakt, ktorý sa nedá ignorovať, no nesmieme pri ňom zostať. Treba vidieť pozitívne signály, ktorých je značne viac.
- Čo vnímate ako najťažšiu úlohu vo svojej práci?
- Myslím, že najťažšie je zostaviť vhodný tím ľudí, ktorí by vedeli spolu harmonicky pracovať. Je to veľmi ťažká úloha.
- V Kazachstane sú najpočetnejšou kresťanskou komunitou pravoslávni. Z vašej iniciatívy sú v Alma-Ate organizované pravidelné stretnutia katolíckych a pravoslávnych duchovných i laikov, ktoré sú vždy venované jednej téme zo života Cirkvi. S akým cieľom ste tieto stretnutia začali organizovať?
- Cieľ je veľmi jednoduchý. Pravoslávna a katolícka Cirkev sú dve sesterské cirkvi. Tisíc rokov sme boli spolu. Potom nás rozdelil imperátor a nasledujúcich takmer tisíc rokov sa z oboch strán zdôrazňovali rozdiely, ba tieto rozdiely sa ľudia častokrát snažili za každú cenu udržať. Rozdiely vyhovovali tomu či onomu človeku alebo moci, svetskej či cirkevnej. Myslím, že nadišiel čas, aby sme začali hľadať a zdôrazňovať predovšetkým to, čo nás spája: máme tie isté sviatosti, veríme v tú istú Najsvätejšiu Trojicu, atď. Samozrejme, rozdiely sa nedajú bagatelizovať. Pravoslávni totiž neprijímajú niektoré dogmy. No neprijímajú ich nie preto, že by v tieto pravdy neverili, ale preto, že tieto dogmy vznikli bez nich. Samozrejme, neverím, že spomínané stretnutia zázračne zjednotia Cirkev tu v Kazachstane, ale myslím si, že ak náš dialóg postavíme na presvedčení, že obidve cirkvi sú sesterské cirkvi a ak budeme s úctou pristupovať k ich tradícii a oni k našej tradícii, tak vtedy sa pochopíme. Tieto stretnutia odhaľujú, koľko predsudkov je vo vzájomných vzťahoch a verím, že prispejú k ich prekonaniu. Myslím, že je veľmi dôležité, aby sme skutočne milovali naše Cirkvi. Keď budeme milovať naše Cirkvi, budeme čoraz väčšmi milovať Krista. A táto láska nás privedie k tomu, aby sme pochopili, že Cirkev je jedna, že Kristus založil len jednu Cirkev. A vtedy sa bude môcť uskutočniť zjednotenie v plnej úcte k tradícii jednej i druhej Cirkvi.
- Na okraj otázky medzináboženských vzťahov v Kazachstane by som sa vás rád opýtal na vzťahy medzi katolíkmi a moslimami. Aké sú vaše skúsenosti v tejto oblasti?
- Žil som a pracoval v mnohých islámskych krajinách. Ešte ako malý chlapec som určitý čas prežil v Iráne, neskôr som sa do Iránu vrátil ako tajomník Nunciatúry, potom som pracoval napríklad ako nuncius v Bagdade. Tu sú veľmi dôležité osobné kontakty. Mal som a mám veľmi veľa priateľov moslimov. Vždy, keď mi to dovoľuje čas, sa s nimi veľmi rád stretávam. Kde som mohol, tam som navštívil všetkých mufti, tak v Alma-Ate, ako i v Taškente, poprosil som predstaviteľov diplomatických misií Svätej Stolice v Tadžikistane a Kirgizstane, aby posolstvo k moslimom, ktoré tento rok pripravila Pápežská rada pre medzináboženské vzťahy, odovzdali miestnym predstaviteľom moslimov. Pri odovzdávaní poverovacích listín v jednotlivých krajinách, kde som nunciom, som zároveň navštívil predstaviteľov miestnych mešít v hlavných mestách a oni na to nezabúdajú. Keď som bol v Bagdade počas bombardovania, navštevoval som kresťanské i moslimské spoločenstvá. Keď som sa objavil po bombardovaní na bagdadskom bazáre, ľudia plakali od dojatia. Myslím si, že keď sa človek snaží vytvoriť si úprimné a nie umelé vzťahy k tým druhým, je možné prekonať všetky vzájomné bariéry.
- Kazachstan je pôsobiskom mnohých misionárov z Európy, Ázie i Ameriky. Cirkev, verná Kristovmu „Choďte a učte všetky národy...“, dedičstvu apoštolov, uskutočňuje neustále svoje misijné dielo. Čo považujete vy, ako nástupca jedného z apoštolov, za dôležité pre súčasnú misijnú prácu Cirkvi?
- Zdá sa mi, že ak má byť misijná práca dnešnej Cirkvi úspešná, musia byť pri nej využívané všetky moderné masovokomunikačné prostriedky. V tejto oblasti azda ešte nemáme dobre pripravených ľudí, ktorí by mohli urobiť veľmi veľa. Musíme sa dostať na univerzity, do už spomínaných masovokomunikačných prostriedkov a snažiť sa čo najskôr vytvoriť akési sociálne centrá. Charita, školy, nemocnice - to je takpovediac naša vizitka, ktorá hovorí, kto sme my - Katolícka Cirkev. Katolícka Cirkev sa neuzatvára do seba, nesnaží sa iba obracať ľudí a podporovať svojich ľudí, ale prináša svoj vklad pre dobro celého národa. Bez rozdielu vierovyznania jeho členov. Tým, čo som povedal, nechcem samozrejme spochybňovať to, že cieľom Cirkvi je evanjelizácia. No túto evanjelizáciu treba uskutočňovať moderným spôsobom. My musíme vyjsť v ústrety ľuďom. Lebo ľudia nie sú zvyknutí chodiť do kostola. Sedemdesiat rokov je sedemdesiat rokov. Ak my vyjdeme v ústrety týmto ľuďom, oni to docenia. No ak my nepôjdeme k nim, oni k nám neprídu. Tu je veľmi veľká úloha pre laikov. Lebo v spoločnosti veriaceho laika sa títo ľudia cítia omnoho slobodnejšie a uvoľnenejšie, ako v spoločnosti duchovného, ktorého nechápu. Nechápu náš spôsob života, prečo my žijeme tak a nie inak. A veriaci laik, ktorý žije s tými istými problémami ako oni, je pre nich príkladom.
- Vatikánska diplomacia sa vždy snažila zastávať tých, ktorí zostávali bokom záujmu „mocných“, alebo ktorým boli upierané ich ľudské práva. Čo vidíte ako najdôležitejšiu úlohu pre vatikánsku diplomaciu dnes?
- Úlohou vatikánskej diplomacie bolo vždy slúžiť pápežovi. Svätý Otec dnes veľmi zdôrazňuje evanjelizáciu kultúry, takže vatikánska diplomacia má k tomuto cieľu prispievať, Svätý Otec veľmi zdôrazňuje ochranu ľudských práv a to isté musí vo svojej práci zdôrazňovať i vatikánska diplomacia, Svätý Otec stojí na strane života, na tej istej strane musí stáť i vatikánska diplomacia. My nielen reprezentujeme pápeža, ale mu i slúžime. Ak si teda pápež želá to či ono, našou povinnosťou je postarať sa, aby to bolo spravené. Ciele vatikánskej diplomacie sú veľmi jasné, ak počúvame pápežove príhovory, čítame jeho encykliky. K tejto otázke by som azda dodal ešte jednu „definíciu“ každej diplomacie. Diplomacia reprezentuje, pozoruje a píše správy.
- Verný tradícii nášho časopisu vám chcem na záver nášho rozhovoru položiť otázku, ktorá bude trochu osobnejšia. Kým je pre Vás Mária, Ježišova i naša Nepoškvrnená Matka?
- Narodil som sa 8. decembra, volám sa Marian. Myslím, že už táto prvá veta je odpoveďou na Vašu otázku. Väčšina Poliakov, napriek rozličným ťažkostiam, si zachovala veľkú úctu k Panne Márii. Ja, napriek tomu, že v Poľsku som žil len 5 rokov z môjho života, cítim sa byť Poliakom. A aj keď nie vždy myslím ako Poliak, rozhodne vždy cítim ako Poliak. Úcta k Bohorodičke je pre mňa čímsi vrodeným, úplne prirodzeným a neviem si predstaviť, že by to mohlo byť inak.
- V mene našich čitateľov vám ďakujem za vaše odpovede a želám Božie požehnanie a ochranu Nepoškvrnenej vo vašej práci.