Naša reportáž

Kristus v krajine ťan-šanských velikánov a nekonečných stepí (1.)

Rozprávanie o kresťanoch v srdci Ázie

Keď som uvažoval o tom, ako začať moje rozprávanie o živote kresťanov v ďalekom Kazachstane, pri listovaní vo Sv. Písme, ktoré leží predo mnou spolu s poznámkovým blokom, plným dojmov z cesty po tejto neopakovateľnej veľkej krajine, do očí mi padli slová apoštola Pavla v Liste Rimanom: „My silnejší sme povinní znášať slabosti slabých a nehľadať záľubu sami v sebe“ (15, 1). Moja reportáž má byť rozprávaním o ľuďoch, ktorí si svoju vieru uchovali napriek stalinskému teroru, tvrdej a neľudskej ateizácii a 70 rokom štátu bez Boha. Uchovali si ju i vo vyhnanstve tisícky kilometrov od svojich domovov, v šírych kazachských stepiach. Táto reportáž má byť i rozprávaním o tých, ktorí prijali vieru ako vzácny dar len nedávno, o nových kresťanoch a katechumenoch v ďalekej Ázii. Rozprávaním o práci tých vzácnych ľudí, ktorí sa rozhodli zabudnúť na seba, prijať Kristovu výzvu hlásať Evanjelium až po kraj zeme a pomáhať bratom a sestrám v neznámej krajine niesť ich kríže. Niet vari ani vhodnejších slov na úvod takéhoto rozprávania, ako sú práve spomínané slová sv. Pavla, nazývaného Apoštolom národov.

Národ s pohnutou históriou

Kazachstan je krajina, v ktorej žije vyše 100 národností. Okrem Kazachov tu žijú napríklad Rusi, Poliaci, Nemci, Ujguri, Kórejci, Turci, Ukrajinci, Česi, Maďari... Keď načrieme do vzdialenejšej minulosti, zistíme, že Kazaši boli pôvodne kresťania - nestoriáni. Počas Džingischánových ťažení (+ 1227) bolo na území dnešného Kazachstanu umučených mnoho kresťanov a v podstate kresťanská viera bola s mučeníkmi viery na dlhé storočia z Kazachstanu vyhnaná. Dnes je väčšinovým náboženstvom Kazachov islám v jeho liberálnejšej (sunnitskej) forme. V tomto storočí prežil Kazachstan vari najpohnutejšiu etapu svojich dejín. Sovietska moc tu zriadila jeden veľký koncentračný tábor pre státisíce ľudí, ktorých viera bola silnejšia ako moc ateistickej propagandy Stalinovej „verchušky“, ktorí mali čo len trochu iné názory na veci verejné ako komunistická strana, ktorí sa proti Sovietskemu zväzu „prehrešili“ napríklad len tým, že boli Povolžskými Nemcami, Poliakmi, Ukrajincami... Pri spomienke na „prevýchovné tábory“ Alžir, Balchašlag, Žambyl, Šimkent, Kazalinsk, Akťubinsk či mnohé iné miestnym ľuďom i potomkom násilne vysťahovaných behá mráz po chrbte. Sú a na dlho zostanú synonymom ľudského utrpenia, nenávisti a neľudskosti komunistického režimu, ale i synonymom hrdinskosti mnohých. Násilne vysťahovaní z bývalých území Poľska či Česko-Slovenska, ale i Nemci z Povolžia alebo Rusi dodnes spomínajú na nezištnú pomoc Kazachov, ktorí im v cudzej krajine, tisícky kilometrov od svojich domovov, kde boli ponechaní na milosť a nemilosť osudu, preukázali ľudskú spolupatričnosť a svoje veľké srdcia. Vďaka ich pomoci dokázali prežiť v nehostinnej stepi. A akoby nebolo dosť krvavých škvŕn na dejinách Kazachstanu, ktoré jeho obyvateľstvu uštedril sovietsky imperátor, v jeho severnej časti - pri meste Semipalatinsk - si ZSSR vytvoril jadrovú strelnicu. Tu testoval svoje najmodernejšie atómové zbrane. Katastrofálne dôsledky vo forme znetvorených telíčok novonarodených detí či vysokej úmrtnosti na nádorové ochorenia bude pociťovať Kazachstan ešte dlhé desaťročia. Dokonca i neďaleko súčasného hlavného mesta Kazachstanu Alma-Aty (alebo v súčasnom kazachskom názve Almaty), na území Číny, čínska armáda ešte nedávno testovala vo vzduchu (!) svoje jadrové zbrane.

Práca misionárov

Po páde železnej opony sa otvorili možnosti pre prácu katolíckych misionárov aj v tejto stredoázijskej republike. Dnes v krajine, ktorej územie je viac ako 55-násobkom územia Slovenskej republiky, pracuje 46 kňazov z rozličných kútov sveta a 55 rehoľných sestier z ôsmich kongregácii. Práca misionárov je veľmi náročná, pretože na tak obrovské územie je ich počet skutočne minimálny. Ich práca je nie len prácou pastoračnou a katechizačnou, ale aj - a mnohokrát predovšetkým - prácou charitatívnou. Pri svojej práci musia neustále hľadať dialóg a porozumenie s pravoslávnymi i s moslimami, hľadať cesty, ako v láske prekonať vzájomné predsudky a lepšie sa spoznávať. Vzdialenosti medzi jednotlivými filiálkami farností sú mnohokrát niekoľko sto kilometrov a pri katastrofálnom stave ciest v Kazachstane sú to vzdialenosti porovnateľné s tísíckilometrovými vzdialenosťami v Európe. Veľká chudoba v tejto krajine, nesmierne bohatej na nerastné suroviny, každodenne stavia misionárov pred neľahkú úlohu bojovať s ňou a pomôcť svojim bratom a sestrám nielen duchovne, ale aj telesne. Vo svojich bratoch a sestrách z Kazachstanu sa snažia vidieť toho evanjeliového hladného, nahého, väzneného Krista. Arcipastierom kazachskej Cirkvi je otec biskup Ján Pavol Lenga a jeho sídlo je v priemyselnom meste Karaganda, vzdialenom asi 1300 km od hlavného mesta. Rozhovor s ním sme uverejnili na stránkach „Rytiera“ č. 1/1996.

Na misii v Alma-Ate

Prvý kontakt s Kazachstanom som mal práve v jeho súčasnom hlavnom meste - Alma-Ate. Alma-Ata je dočasným hlavným mestom štátu, ktoré sa od roku 2000 má presťahovať do Akmoly. Tá leží severozápadne od súčasnej metropoly, takmer v srdci štátu. Z letiska ku kláštoru misie Školských sestier sv. Františka, v ktorého susedstve stojí i kláštor misie Menších bratov sv. Františka a novostavba chrámu Najsvätejšej Trojice, trvá cesta autom asi pol hodiny. Moje dojmy z tohto prvého kontaktu boli veľmi zmiešané. V skorú rannú hodinu (lietadlo z Viedne prilieta do Alma-Aty po siedmich hodinách letu asi o pol tretej ráno miestneho času) sme cestovali upršaným tmavým mestom, ktoré na prvý pohľad mesto nepripomína ani zďaleka. Zaujali ma polorozpadnuté domy pri ceste a veľmi čudne rozmiestnené semafory, z ktorých bolo pre Európana, cestujúceho do Strednej Ázie, po prvýkrát veľmi ťažko vydedukovať, či slúžia autám alebo chodcom a ešte ťažšie, pre ktorý smer jazdy. Obdivoval som sestry, ako šikovne jazdia po týchto cestách-necestách. V Alma-Ate pracujú štyri školské sestry sv. Františka zo Slovenska, jedna sestra z Kazachstanu (nemeckého pôvodu), jedna novicka z Ruska. Sestry majú i jednu miestnu kandidátku, ktorá má pre zmenu kórejský pôvod. O niekoľko hodín, po krátkom nočnom odpočinku v kláštore Školských sestier sv. Františka, ktoré mi poskytli na čas môjho pobytu v Kazachstane strechu nad hlavou, dobrú stravu a venovali mi mnoho času, som sa zobudil na lomoz traktorov na stavbe kostola. Chvíľku som bol značne zdezorientovaný, lebo môj cestovný budík ukazoval tri hodiny v noci. Až po úplnom precitnutí mi svitlo, že som na opačnom konci sveta s päťhodinovým časovým posunom. Medzi prvé „turistické zaujímavosti“, ktoré som v Kazachstane navštívil, patrí stavba už spomínaného chrámu Najsvätejšej Trojice. Traja našinci - chlapci z podtatranského Lendaku - práve kládli dlažbu. Celá stavba farského, alebo ak chcete misijného centra, je poznačená prácou robotníkov zo Slovenska. A za svoju prácu sa naozaj hanbiť nemusia. Moje ďalšie kroky smerovali do centra mesta. Vďaka sestre Regine som navštívil originálny kazašský bazár so všakovakou zeleninou, ovocím, kórejskými šalátmi, mäsom... Tamojšie trhy majú osobitú orientálnu atmosféru. Všade počuť krik, hurhaj, každý sa snaží čo najšikovnejšie ponúkať svoj tovar. Alma-Ata by sa veľmi zjednodušene dala opísať ako jeden veľký bazár. Bazárov je tu veľmi veľa. Väčších či menších. Pre veľkú nezamestnanosť, prakticky nefungujúci sociálny systém a nedostatok slušných pracovných príležitostí, sa väčšina miestneho obyvateľstva živí predávaním a kupovaním na trhoch. Ak nie na trhoch, tak priamo pred svojimi domami. Nezriedka tu stretnete starkú, ktorá má na krabici od televízora rozložené cigarety či fľaše lacného alkoholu a ponúka ich oko<->lo<->idúcim. Medzi úplne normálne výjavy zo života Kazachov patrí pohľad na ani nie sedemročné chlapča, ktoré príbuzní zamestnávajú na predaj motorového oleja kdesi pri rušnej ceste. S chudobnými štvrťami rozpadávajúcich sa chatrčí a zanedbaných panelákov ostro kontrastujú bohaté vily „vyvolených“ ďaleko za ruchom a špinou mesta. Dokonca prepychový palác prezidenta Nazarbajeva je postavený tak, že hoci sa nachádza iba niekoľko sto metrov od ulíc, plných chudobných domcov, tieto z námestia pred palácom nevidno a zrejme ich nevidno ani z prezidentovho sídla. Alma-Ata je mesto veľkých kontrastov, rozbitých ulíc (ktoré údajne občas i opravujú) a je obrazom chudoby a neľahkého života v celej krajine.

Život v Kazachstane

Hoci som už čo-to o chudobe povedal, nechcem opis života Kazachov a iných obyvateľov Kazachstanu zredukovať iba na túto smutnú črtu. Prvé, čo vás určite na miestnych ľuďoch osloví a nenechá ľahostajnými, je ich veľká pohostinnosť. Aj keď majú veľmi málo, dokážu sa aj s tým nemnohým podeliť. Chudobné domčeky sú vždy otvorené pre hostí. Obyvatelia európskeho pôvodu, čiže potomkovia násilne vysťahovaných predstaviteľov už spomínaných mnohých národností, žijú v obydliach veľmi podobných tým našim. Hoci sú to častokrát rozpadávajúce sa príbytky, predsa sa však ponášajú aspoň v základných črtách na naše domy. Podobne je to i so zariadením interiéru. Kazaši, pôvodní obyvatelia Kazachstanu, sú kočovníci a pastieri. Žijú v jurtách - kruhových stanoch, ktoré sú zhotovené z drevenej konštrukcie a pevnej tkaniny z ťavej srsti. Keď stáda ich oviec alebo koní či tiav spasú všetku zeleň na okolí, jurtu zložia, naložia na ťavu alebo somárika, a idú o niekoľko kilometrov ďalej. Vždy stavajú niekoľko júrt vedľa seba a tak vznikajú akési „mobilné dediny“ v kazachskej stepi. No mnohí Kazaši sa už prispôsobili životu v mestách. Žijú podobne ako obyvateľstvo európskeho pôvodu, a teda väčšinou veľmi chudobne. Ročne zomiera od hladu v Kazachstane okolo 500 ľudí dôchodkového veku. Skutočný šok som zažil pri návšteve jedného detského domova, o ktorom sa viac dočítate v osobitnom článku v tomto čísle „Rytiera“. Skutočnou raritou pre Európana sú stáda polodivých koní, ktoré sa preháňajú po stepi, či stáda tiav. Horali v Ťaň-Šani jazdia na malých koníkoch, ktoré nazývajú kazašskými. Kôň je v Kazachstane veľmi obľúbené zviera. Kumys, pripravovaný z kobylieho mlieka, je jednou zo základných zložiek potravy kočovných Kazachov. Ich azda najobľúbenejším ľudovým jedlom je bešparmak, pripravený z baraniny, či šašlik, takisto z baranieho mäsa.

So sestrami na vidieku

Vidiek je osobitne dôležitým, no i neľahkým poľom pre misijnú prácu sestier i bratov sv. Františka. Počas môjho pobytu som mal možnosť navštíviť niekoľko dedín, kam sestry chodia každý týždeň na 1 - 2 dni. Stretávajú sa tu s miestnymi ľuďmi a rozprávajú im o Bohu, viere, snažia sa ich čo-to naučiť a pomôcť, v čom treba. Neobmedzujú sa len na duchovnú pomoc, ale častokrát pomáhajú podľa svojich možností i materiálne či liekmi. Väčšina miestnych ľudí si nemôže dovoliť lekársku pomoc, ktorá je tu veľmi drahá, preto sa obracajú na katolícku misiu. Tu sa stretávajú často po prvý raz v živote s milým prijatím bez ohľadu na ich národnosť alebo vierovyznanie a s nezištnou pomocou. Táto materiálna pomoc misionárov je však závislá na štedrosti dobrodincov a misijných priateľov doma, teda i na Slovensku. Na niektorých dedinách každý týždeň, na iných zriedkavejšie sa stretávajú veriaci, ktorých je niekde len hŕstka, na sv. omši v kostoloch. Sú to vlastne upravené domy. Kde taký kostol nie je, stretávajú sa v domácnosti niektorého veriaceho. Dediny sú rôzne - niekde je veľa ľudí európskeho pôvodu (najmä poľského a nemeckého) a práca v nich je jednoduchšia, inde je väčšina obyvateľstva kazašského pôvodu, teda moslimov, a tam je práca zložitejšia. No vo všeobecnosti platí, že sedemdesiat rokov ateizácie urobilo svoje, a preto je treba začínať skutočne od nuly. Podľa slov misionárov i podľa mojich dojmov sú však tamojší ľudia veľmi otvorení pre Boha a túžia po vyšších hodnotách. Ani ateistickému režimu sa nepodarilo vykoreniť z ľudí človeku vlastnú túžbu po Bohu.

Misijné poslanie Cirkvi musí byť poslaním nás všetkých. Práca misionárov a jej plody závisia predovšetkým od ich obetavosti, lásky a ochoty spolupracovať s Pánom a s blížnymi. No závisia i od štedrosti dobrodincov, priateľov misií. Školské sestry sv. Františka, ktoré pôsobia v Kazachstane, chcú i prostredníctvom nášho časopisu poďakovať všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom podporili a podporujú ich misijné dielo v ďalekej Ázii.Úprimná vďaka patrí pánovi von Canisiovi, veľvyslancovi Zvrchovaného rádu Maltézskych rytierov v Moskve, za jeho veľkú pomoc pri výstavbe misijného centra v kazašskom hlavnom meste. Osobitným spôsobom chcú sestry poďakovať spoločnosti Austrian Airlines za jej niekoľkoročnú nezištnú pomoc predovšetkým pre misiu v Alma-Ate. K poďakovaniu sa pripájame i my a ďakujeme za pomoc pri realizácii cesty nášho redaktora do Kazachstanu. Všetkým dobrodincom zo Slovenska i zo zahraničia vyslovujú misionári v Kazachstane úprimné „Pán Boh zaplať!“ a ubezpečujú ich o svojich modlitbách.