Je láska k pápežovi čímsi zastaralým?

Na margo pôsobenia hnutia „My sme cirkev“

Byť katolíkom znamená úplne samozrejme milovať Cirkev. Je to normálne a prirodzené. Každý, kto je členom dajakého spolku, musí mať k nemu aspoň minimálny citový vzťah. Cirkev je však čosi mnohonásobne väčšie ako spolok. Je to mystické Kristovo telo. Kto by mohol ako kresťan katolík, ktorý uveril Ježišovi Kristovi, zamiloval si Ho a prijal do svojho osobného života, zároveň nemilovať aj jeho mystické telo - Cirkev?

Katolík verí, že Kristova Cirkev je postavená na Petrovi. Jeho nástupcom je rímsky biskup, pápež. Milovať Cirkev znamená teda milovať pápeža, ba čo viac, milovať i jej hierarchickú štruktúru. Vzbura proti pápežovi a hierarchickej štruktúre Cirkvi údajne „z lásky“ k Cirkvi je to isté, ako chcieť „z lásky“ k manželskému partnerovi amputovať mu ruky alebo nohy. V tomto duchu vystupuje v západných krajinách, najmä v nemeckej jazykovej oblasti, hnutie „My sme cirkev“. Nepáči sa im celibát, nemožnosť kňazského svätenia žien, údajne „prísna“ sexuálna morálka, ďalej „nedemokratický diktát“ vierouky a mravouky rímskym pápežom, atď. S tým súvisí aj nadmerne kritický pohľad na dejiny Katolíckej cirkvi, neustále zdôrazňovanie pokleskov jej hodnostárov, atď. Prekvapujúce a absurdné? Vôbec nie. To všetko už v dejinách bolo. Pred Veľkou francúzskou revolúciou v 18. storočí patrilo k dobrým manierom medzi prominentnými francúzskymi katolíkmi revoltovať proti pápežovi, striktne žiadať, aby vraj prestal zasahovať do vnútorných záležitostí francúzskej cirkvi, aby sa zmieril s novými ideálmi francúzskeho osvietenectva a mal odvahu skoncovať s „barbarskými“ pozostatkami „barbarského“ stredoveku, akými sú údajne spoveď, nerozlučiteľnosť manželstva, celibát, úcta k Panne Márii, pôst, askéza, viera v zázraky a pod. Katolícka cirkev vraj musí prijať ducha doby a neriadiť sa dogmami, ale rozumom, ktorý stojí nad každou autoritou. Tak hovorili a písali v tej dobe katolícki intelektuáli, kňazi, biskupi a rehoľníci. No prišla revolúcia práve v duchu týchto zásad, ktoré títo „pokrokoví“ katolíci tak nadšene vyznávali. Pod gilotínou končili svoj život nielen statoční a pravoverní katolíci z radov duchovných i prostých vidiečanov, ale i tí, ktorí chceli koketovať s osvieteneckým „duchom čias“. Ten nakoniec zmietol aj ich. „Duchov, ktorých som vyvolal, sa nemôžem zbaviť,“ volá Faust v Goetheho diele. Francúzski katolíci, ktorí chceli „vyvolať“ ducha osvietenectva, aby „reformoval“ Cirkev, vyvolali v skutočnosti ducha ateizmu, ktorý nakoniec Cirkev nereformoval, ale likvidoval. Táto dejinná skúsenosť sa s neomylnou dôslednosťou opakuje. Spomeňme si, ako komunisti v mnohých krajinách skoncovali s tzv. ľavicovými katolíkmi, keď im už neboli v ničom užitoční a nebolo potrebné oháňať sa pred svetom ich podporou. Maoistická Čína je toho najlepším príkladom. Čínsky boľševický diktátor Mao sa najprv kruto vysporiadal s katolíkmi vernými Rímu, keď využil kolaborantské služby tzv. Vlasteneckého združenia čínskych katolíkov. O desať rokov neskôr v roku 1967, keď ich propagandu o mierovej spolupráci Cirkvi a štátu nepotreboval, zahnal do ilegality aj ich. A dnes? Iniciátori tzv. sexuálnej revolúcie a koncerny bohatnúce na výrobe prezervatívov a prevádzke potratových kliník vítajú s nadšením volanie „pokrokových“ a „demokratických“ katolíkov po väčšej „ľudskosti“ Cirkvi v sexuálnej morálke, čo znamená vnútrocirkevnú legalizáciu rozvodov s možnosťou automatického uzavretia nového manželstva v kostole, nepovažovanie predmanželských sexuálnych stykov za hriech, väčšie „pochopenie“ pre manželskú neveru a samozrejme pre interrupciu. Pápež Ján Pavol II. ktorý obhajuje tradičnú náuku Cirkvi (a ako pápež inak konať nemôže), je „diktátorom“, teológ Hans Küng nazval dokonca Vatikán „posledným totalitným štátom v Európe“. Pokiaľ títo „pokrokoví“ katolíci nepochopili, že celé konzumné liberálne hnutie je v skutočnosti zamerané proti samotným základom kresťanstva s úmyslom zlikvidovať ich a preto s ním nemožno koketovať, ale sa s celou energiou proti nemu postaviť podľa príkladu Svätého Otca, budú raz plakať nad výsledkom, tak ako plakali francúzski „osvietení“ katolíci z doby pred revolúciou a „ľavicoví“ katolíci v bývalých komunistických krajinách. Milovať pápeža znamená tiež prijímať s láskou jeho rozhodnutia týkajúce sa viery a mravov. Ak mnohí predstavitelia nekatolíckeho a nekresťanského sveta obdivujú Jána Pavla II. práve za jeho zásadovosť a nehasnúcu statočnosť s akou bojuje za právo nenarodených detí na život a zodpovedajúcu starostlivosť, za právo detí na výchovu v riadnej rodine bez zničujúceho vplyvu násilia a sexu v médiách, za právo všetkých prenasledovaných a diskriminovaných z dôvodu náboženského alebo politického presvedčenia, farby pleti, triedneho alebo národnostného či rasového pôvodu na ľudskú dôstojnosť a rovnosť, nemal by sa katolík tým väčšmi tešiť z jeho encyklík a verejných vystúpení? Takýto postoj nie je ničím „zastaralým“. Naopak: je prejavom skutočnej a úprimnej lásky k Cirkvi a tak i lásky ku Kristovi, jej Božskému Zakladateľovi.

Pane Ježišu, ty si určil nášho Svätého Otca Jána Pavla II., aby ťa ako tvoj námestník zastupoval v tvojej Cirkvi. Prosíme ťa, naplň ho svojou láskou, aby bol dobrým otcom a pastierom celej tvojej Cirkvi. Daj mu múdrosť a prezieravosť, pokoru a nádej, trpezlivosť a zdravie, aby podporovaný úprimnými radcami, vernými biskupmi a kňazmi viedol tvoj ľud k spáse. Amen.