Jánova prosba

Vlny svojho srdca, vo chvíli keď sa ticho vkráda do duše

netíš - ó Matka - ani neodnímaj lásku mi,

ale v Tvojich priezračných dlaniach tú istú vlnu prenes

na mňa. On Ťa o to prosil.

Ja som rybár Ján. Tak málo je vo mne

k ľúbeniu.

Ešte cítim: na brehu jazera - pod nohami drobnučký štrk -

a náhle - On.

Vo mne už nepostrehneš Jeho tajomstvo,

hoci v Tvojej mysli sa budem jemne vznášať sťa mirta.

Ale keď On chcel, aby som Ti vravel „Matka“ -

prosím, nech sa v tom slove pre Teba nič neumenší.

Áno, je ťažké zmerať hĺbku slov,

ktorých plný význam On vnukol nám,

aby sa v nich ukryla celá dávna láska.