O zlozvyku hrešenia

To, že mnohí ľudia pri vzájomnej komunikácii verejne a nahlas hrešia, alebo používajú vulgárne výrazy bez akejkoľvek hanby a zábran, je na dnešnom Slovensku úplne bežné. Stretávame sa s tým denne na uliciach, v dopravných prostriedkoch, pri rozličných spoločenských podujatiach. Akosi nám to zovšednelo a tomuto zlozvyku nevenujeme náležitú pozornosť. Nepriamo tak podporujeme jeho rozširovanie. Hrešia už i deti v školách, na ihriskách, na uliciach, v autobusoch, na miestach prístupných verejnosti. Počujú ich dospelí, no nik sa už nad tým nepozastaví. Nik ich neupozorní a nevysvetlí im nevhodnosť a hriešnosť takéhoto správania. Osobne som žiaľ ešte nebol svedkom, že by niekto upozornil deti či dospelých na používanie „vyberaných“ slov. Veľmi ma trápi problém chýbajúcej slušnej výchovy veľkej časti nášho národa, a preto som sa rozhodol zamyslieť sa nad touto neutešenou situáciou na stránkach „Rytiera“ a spolu s čitateľmi hľadať možné východiská z nej. Sme povinní upozorňovať našich blížnych na hriechy, ktorých sa dopúšťajú a sami si ich už vari ani nevšímajú. Takto sa snažíme o ich obrátenie a spásu. Ak tak nerobíme, budú tieto hriechy pripísané i nám a raz budeme za ne braní na zodpovednosť. Hriech nesmieme nikdy tolerovať. Tu niet miesta na výhovorky, hoci by sme sa akokoľvek snažili svoju ľahostajnosť ospravedlňovať pred svojím svedomím. Dokedy chceme nechať nášho Spasiteľa a Vykupiteľa bičovať, fackať, opľuvať, tŕním korunovať? Nemá vari naša Nebeská Matka už dosť doráňané svoje čisté a nepoškvrnené srdce? Hrešenie a používanie vulgárnych výrazov prináša so sebou nedozierne dôsledky najmä pre mládež. Deti, ktoré boli často vystavené hrubým nadávkam, nesú stopy takéhoto zaobchádzania i v dospelosti. Otupejú a duševne hynú. Ak však niekto dobre vychová deti, je to požehnaním pre všetkých ľudí, pre celú spoločnosť. Nájdime si čas a porozprávajme sa s deťmi, ktoré hrešia. Istotne sa budeme čudovať, čo všetko sa od nich dozvieme. V konečnom dôsledku to bude zvyčajne obžaloba nás dospelých. Deti sú úprimné a zistíme, že ani nevedia, prečo hrešia. Veď hrešia i dospeláci alebo aj ich rodičia či kamaráti a nestalo sa, žeby ich niekto upozornil a vysvetlil im, prečo a v čom robia zle, keď hrešia, alebo si nadávajú. Svätý Ján Bosco hovorí, že výchova je vecou srdca. Rodičia detí sú často preťažení prácou, alebo pre iné dôvody sa im nevenujú a zanedbávajú ich výchovu. Mnohí z vás si podobne ako ja spomínajú na svoje detstvo. Vyrastal som na dedine v časoch, keď boli do našej výchovy zaangažovaní všetci starší spoluobčania z bližšieho i vzdialenejšieho okolia. Boli nám vychovávateľmi a zároveň ochrancami pred hriechmi či telesnou újmou pri našich často nerozvážnych detských hrách. Pozorne sme prijímali od nich rady o správnom živote, pretože podľa nich aj sami žili a neprotirečili im. V tých časoch sme sa zdravili kresťanským pozdravom, ktorý dnes už takmer nepočuť. Pred krížom či pred kostolom sme sa nehanbili prežehnať, sňať čiapku, prípadne sa pokloniť. Môj starý otec po zapriahnutí koníka do voza urobil pred ním bičom kríž a až potom sme si sadli na voz a pohli sme sa za svojou prácou. Keď sme s rodičmi odchádzali do poľa a opúšťali sme dom, tak vždy v mene Božom. Boh žil s nami a my s ním. Na naše formovanie a rast malo toto prostredie nepochybne veľký vplyv. My už nedokážeme takto vychovávať svoje deti a vnúčatá. Nedokážeme svojím duchom a zodpovednosťou robiť život okolo seba krajším. Nedokážeme šíriť pokoj, pretože to môže iba ten, kto ho v sebe má. Mestské deti dnes vyrastajú bez dozoru na ulici či medzi panelákmi a z dlhej chvíle sa neraz nevhodne správajú. Dospelí prechádzajú okolo nich bez povšimnutia a s ľahostajnosťou si pomyslia, že to nie sú ich deti. No pre kresťana nejestvuje cudzí človek. Podľa slov sr. Terézie Benedikty od Kríža, bosej karmelitánky, doktorky filozofie, najbližším človekom je vždy ten, ktorého máme práve pred sebou a ktorý najviac potrebuje našu pomoc. Nerozhoduje, či je príbuzný alebo nie, či je nám milý alebo nie, či je po morálne stránke hodný pomoci alebo nie. Láska Ježiša Krista nepozná hranice. Kto dáva Bohu, získava. Nemôžeme zostávať nečinní, keď máme tak málo času, aby sme čosi urobili pre svojich blížnych. Treba nám neodkladne plniť úlohy, pre ktoré sme v Božom pláne vybratí. Každý z nás sa musí denne snažiť zo všetkých síl byť čo najosožnejším svojim blížnym. Len človek bez Boha nepochopí do konca života seba samého, ani druhého človeka. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že moje doterajšie napomenutia sa ani v jednom prípade neminuli účinkom, bez ohľadu na to, či som na vulgárne a hriešne reči upozorňoval deti, dospelých alebo dokonca podnapitých. Dovolím si však pripomenúť, že napomenutie by malo byť láskavé, pokojné, stručné, jasné a rozhodné. V žiadnom prípade sa nesmieme nechať strhnúť k hnevu, arogancii, ponižovaniu alebo dokonca urážkam. Napomenutý potom uzná opodstatnenosť vašej kritiky, zriekne sa ďalšieho hrešenia a neraz sa stane, že sa dokonca ospravedlní. S rastúcim množstvom takýchto napomenutí bude stúpať ich úroveň a vaše zdravé sebavedomie. Budete sa zdokonaľovať, zbavíte sa akejkoľvek neistoty a opakovane budete zažívať ten slastný pocit, ktorý sa dostavuje po vykonaní dobrého skutku či po dobre vykonanej práci. Kresťan nesmie byť kresťanom len sám pre seba, ale má tu byť pre druhých. Nemá sa nechať obsluhovať, ale má slúžiť, ako to robil Pán. Ku svätosti sme povolaní všetci. No svätosť môže dosiahnuť len ten, kto aj iným pomáha ku svätosti. Bez skutkov telesného a duševného milosrdenstva nemožno dosiahnuť svätosť, lebo svätosť spočíva v láske. A požiadavkou lásky je aj iných získavať pre Krista.
Lubomír Kovalčík