Svetom zabudnuté deti

Správa o strašnej situácii detí z detských domovov v Kazachstane

Pri spomienke na miesta, ktoré som nedávno navštívil a kde v neľudských podmienkach žijú tí najbezbrannejší, mi stále behá mráz po chrbte. Nie je jednoduché nájsť vhodný novinársky štýl, ktorým by sa dalo najvýstižnejšie opísať videné. Preto som sa rozhodol sprostredkovať vám moje dojmy priamo z prvej ruky v ich najčerstvejšej forme. Väčšina informácii v tomto článku pochádza z môjho denníka a sú použité bez úpravy. Prosím preto všetkých čitateľov o zhovievavosť. Vyjadrujú však môj pohľad, moje pocity, ktoré som prežíval tesne po návšteve detského domova neďaleko Alma-Aty, v mestečku Kaskelen.

V štvrtý deň môjho dvotýždňového pobytu v Kazachstane som sa s niekoľkými priateľmi z Alma-Aty dostal do detského domova v Kaskelene, mestečku vzdialenom asi 30 km od hlavného mesta. Cestovali sme autom. Na začiatku Kaskelenu sme zrazu prudko zabrzdili a ja som nevedel, čo sa deje. To Péťa, jeden z mojich kazašských priateľov, ktorý sa snaží rozličnými spôsobmi pomáhať deťom v tamojšom detskom domove, zbadal malé ufúľané chlapča, ako beží k autu. Bol to Igorko - chlapec z detského domova. Chodí po meste a zbiera fľaše, ktoré nosí do obchodu, a tak si zarába na svoje živobytie. Podľa môjho odhadu mal maximálne 8 rokov. Prisadol si k nám a šli sme na miestny trh. Tam Péťa kúpil nejaké ovocie pre deti v domove a o malú chvíľu sme sa ocitli pred samotným detským domovom. Z vonku budova, v ktorej žije skoro 200 detí, pripomínala budovy našich kravínov. Ospravedlňujem sa za to prirovnanie, ale vhodnejšie nedokážem nájsť. Po vstupe do dvora som zažil skutočný šok. Vítalo nás asi 100-150 zanedbaných, špinavých a podvyživených detí. Hrnuli sa k nám a vítali ma ako starého známeho. Podávali mi ruky a s úsmevom ma zdravili slovom „Salam“. Je to moslimský pozdrav, arabská verzia židovského „Šalom“. Péťa mi povedal, že keď tam začal ešte s niektorými sestrami z misie v Alma-Ate pred pár mesiacmi chodiť, deti sa nedokázali usmievať. Trvalo dlhý čas, kým sa im po množstve otrasných zážitkov z ich dovtedajšieho života objavil na tvárach prvý úsmev. Hneď nás zavolali, aby sme sa šli pozrieť na ich prasiatka. Mali asi desať úplne malých prasiatok a veľmi sa z nich tešili. Asi tak, ako sa dieťa dokáže tešiť so svojej najobľúbenejšej hračky i zvieratka. O svojich štvornohých krochkajúcich kamarátov sa starali s veľkou láskou a napriek zarážajúcej chudobe v domove, mali čistučké chlieviky a všade naokolo bolo pozametané. Prasiatka sú taktiež ich jedinými hračkami. Čo sa s nimi deje neskôr, nevedno, no súčasťou ich jedálneho lístka rozhodne nie sú. Niektoré z detí zbadalo, že Péťa má natrhnutú igelitovú tašku, v ktorej boli pomaranče určené deťom, jeden si z nich uchmatlo. Na tašku sa vrhli i ostatné deti a doslovne sa o pomaranče pobili. Ani ich nešúpali, jedli ich tak, ako sa im dostali do rúk. To všetko sa udialo v takom okamihu, že som si to nestihol ani poriadne všimnúť. Tu som videl, čo je to byť hladným. Tieto deti dostávajú maximálne 3-krát denne malú porciu ovsenej kaše bez mlieka a keď dôjde ovsená kaša, tak jedia suché kolienka bez ničoho. To zapíjajú horkým čajom, lebo cukor majú len veľmi výnimočne. Bol som sa pozrieť aj v sklade potravín. Okrem malého množstva dajakej čudesnej ces<->toviny tam nebolo nič. Všetko vraj rozkradnú kuchári a vychovávatelia. A nemám dôvod po tom, čo som videl, tomu neveriť. To isté, čo s pomarančmi, sa stalo aj vtedy, keď som deťom začal rozdávať lízatká. Hneď sa na ne vrhli a nemal som šancu. Niektorí si rýchlo schovali to, čo dostali a zobrali si ešte jedno. Istému dievčatku sa neušlo a už som jej nemal čo dať. Nič som pri sebe nemal, iba čistú umelohmotnú visačku na batožinu z viedenského letiska. Daroval som jej ju a potešila sa jej, ako keby som jej daroval aspoň bábiku. Bol som sa tiež pozrieť v izbách, kde deti bývajú. Na jednej izbe ich je dvanásť i viac, majú vnútri veľkú zimu, lebo im nekúria. Pri tunajších mrazoch to môže byť i životu nebezpečné. Väčšina z tunajších detí má poškodené obličky. Izby vyzerajú pod ľudskú dôstojnosť - železné postele, na niektorých boli iba tenučké matrace, takže deti spali skoro na drôtoch a prikrývali sa hrubšími dekami. Možno mali i akési paplóny, ale tie som si nevšimol. Vychovávatelia sa o deti vôbec nestarajú. Deti môžu chodiť po celom meste (viď príklad malého Igorka), same si perú a staršie šikanujú tie mladšie, takže najviac perú práve malí žiačikovia. Tí musia prať sebe i väčším. Učitelia, resp. vychovávatelia sú ku deťom niekedy až chorobne krutí. Videl som tu deti s modrinami na tvári od bitky, s hnisavými zanedbanými ranami na rukách. Živším deťom dávajú učitelia injekcie so sedatívami, aby s nimi mali pokoj a neotravovali. Chceli sme si s deťmi zahrať futbal, ale v celom detskom domove nebolo jednej lopty, tak sme ju šli kúpiť. Potom sme ju však vzali so sebou, aby náhodou „nedostala nohy“ a aby sa mali s čím hrať i na budúce. Keď sme prišli z trhu s novou loptou, zrazu sa objavila i druhá lopta, ktorú deťom zrejme dali vychovávatelia, aby „hosť zo západu“ nepovedal. Deti sú tu veľmi prítulné a asi málokedy okúsia od dospelých lásku. Keď sme im povedali, že už musíme ísť, iba smutne pokývali hlavou a povedali, že sa tešia na nasledujúci utorok. Akoby boli zmierené s tým, že ľudské teplo pocítia iba na 2-3 hodinky týždenne. Pomoc misionárov deťom v detských domovoch v Kazachstane je veľmi komplikovaná, pretože oficiálne nesmú žiadne náboženské organizácie vyvíjať činnosť v detských domovoch. Takže aj pomáhať sa dá len takmer potajomky. Aj napriek prekážkam zo strany kazašskej legislatívy misionári vyvíjajú maximálne úsilie, aby súčasný stav zmenili a deťom pomohli. Otec Guido, farár katolíckej farnosti v Alma-Ate, spolu s niekoľkými farníkmi, prostredníctvom Nadácie Pro-Life, založili detský domov, v ktorom budú pracovať dobrovoľníci z radov veriacich. No zatiaľ si môžu dovoliť otvoriť detský domov iba pre 15 detí, čo je žalostne málo. Na väčší projekt nemajú financie. Veľa sa dá pre deti v kazašských detských domovoch urobiť prostredníctvom mimovládnych neziskových organizácii, napríklad takých, ako je naše občianske združenie. Preto sme sa aj my rozhodli osloviť všetkých ľudí dobrej vôle, ktorým nie je ľahostajný osud týchto bezbranných človiečikov v Kazachstane. Každá nami darovaná koruna, ktorá pomôže zachrániť jedno z týchto detí od hladu, smädu a beznádejnej budúcnosti na ulici, je vizitkou o ľudskosti a kresťanskej láske darcov.

„Kto prijme jedno takéto dieťa v mojom mene, mňa prijíma“ (Mt 18, 5)

Sme presvedčení, že čitatelia „Rytiera“ sú ľudia s veľkými srdcami. Veríme, že nikomu z Vás nie je ľahostajný osud detí v Kazachstane. Obraciame sa preto na Vás, ľudí dobrej vôle, na všetkých rytierov a rytierky Nepoškvrnenej s prosbou o pomoc. Nech sa detský domov v Kaskelene stane obrazom dobroty a ľudskosti čitateľov „Rytiera“. Preto sme sa rozhodli, že si v mene Vás, našich čitateľov i nášej, redakcie, „adoptujeme“ deti z Kaskelenu a budeme sa snažiť pomôcť zlepšiť ich životné postavenie a ponúknuť im aspoň trochu ľudského tepla. Pre účely pomoci deťom v Kaskelene (najakútnejšia je potreba potravinovej pomoci) sme založili účet v Ľudovej banke, pobočke Nitra. Jeho názov je: Dielo sv. Maximiliána a číslo 4 220 020 319/3100. Na tento účet môžete posielať svoje finančné dary. Ďalej v spolupráci so Slovenskou katolíckou charitou pripravujeme zbierku trvanlivých potravín a hračiek pre deti z detských domovov v Kazachstane. O podrobnostiach Vás budeme včas informovať. Použitie daru čitateľov „Rytiera“ pre deti v Kaskelene bude neustále pod dohľadom zástupcov našej redakcie a misionárov v Alma-Ate. O všetkom Vás budeme podrobne informovať na stránkach „Rytiera“.