Na návšteve v krajine, ktorá má so Slovenskom mnoho spoločného

Za pár hodín jazdy južným smerom, prevažne po rakúskych diaľniciach, sa dostanete z Bratislavy do hlavného mesta štátu, ktorý má mnoho spoločného so Slovenskom. Kto tušil, že reč bude o Slovinsku, nemýlil sa. Nie je to iba skoro rovnaký názov krajiny (aspoň v slovenčine), či veľmi podobná štátna vlajka, ale i spoločné historické korene, príbuzná reč, mnoho podobných čŕt v dejinách oboch štátov, no napríklad i podobné náboženské zloženie obyvateľstva oboch štátov. Slovinsko i Slovensko patria medzi menšie európske štáty. Rozloha Slovinskej republiky je o čosi väčšia ako tretina rozlohy Slovenska. Kto raz navštívil tento kúsok zeme medzi Alpami a Jadranom istotne súhlasí, že je to skutočne nádherná krajina alpských velikánov, tyrkysových horských riek a plies, milých ľudí, kde je príjemné vrátiť sa.

História a dnešok

Prvé zmienky o dejinách Slovinska a slovinského národa siahajú do 7. storočia. V rokoch 630-745 bolo na území dnešného Slovinska a susedného Korutánska Slovanmi osídlené kniežatstvo Karatánia. Pred nájazdmi Avarov Karatánci požiadali o pomoc susedné Bavorsko a tak stratili svoju zvrchovanosť. V roku 788 bola Karatánia spolu s Bavorskom pričlenená k Franskej ríši. Ďalším štátnym útvarom, ktorý možno považovať za prapredka dnešného Slovinska, je Dolná Panónia, kde vládol nám dobre známy Koceľ a ktorej centrom bol Blatnohrad. Územie dnešného Slovinska sa stalo postupne súčasťou habsburskej ríše. V roku 1809, vďaka napoleónskym vojnám, bolo Slovinsko včlenené do  Ilírskej provincie, ktorá zaberala i časti územia susedných štátov. V roku 1813, už ako časť Ilírskeho kráľovstva, bolo  pričlenené k Rakúskej monarchii. Po roku 1867 sa stalo Slovinsko súčasťou Predlitavska, v rokoch 1918-1941 bolo  časťou Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (v r. 1929 tento štátny útvar prijal názov Juhoslávia), po jej porážke v r. 1941 bolo rozdelené medzi fašistické Taliansko, nacistické Nemecko a horthyovské Maďarsko. V rokoch 1945-1990 bolo členským štátom Socialistickej federatívnej republiky Juhoslávie.  23. decembra 1990 sa  v referende vyslovilo 88,5 % Slovincov za samostatný štát. 25. júna 1991 bola vyhlásená samostatná Slovinská republika. V nasledujúce ráno nový štát okupovali juhoslovanské vojská. Slovinci sa postavili na odpor a pomerne hladko bolo dosiahnuté prímerie. V októbri 1991 zo Slovinska odišiel posledný juhoslovanský vojak a v decembri toho istého roka bola prijatá ústava samostatného Slovinska. 13. januára 1992 ako prvý štát uznal novú republiku Vatikán. Slovinsko sa vďaka svojej excentrickej polohe a najmä národnostnému zloženiu (vo veľkej väčšine tu žijú Slovinci) vyhlo krvavému bratovražednému konfliktu, ktorý na začiatku 90-tých rokov zachvátil územie bývalej Juhoslávie. Dnes patrí Slovinsko medzi špičku bývalých komunistických štátov Európy. Je to na prvý pohľad zrejmé i pre nezainteresovaného návštevníka tohto neveľkého mladého štátu. Veľmi dobre vybudovaná a fungujúca infraštruktúra, pomerne vysoká životná úroveň obyvateľstva, konkurencieschopnosť miestneho priemyslu... V ekonomickej oblasti sa môžme od Slovincov mnoho učiť.

Na potulkách po slovinskej krajine

Strávil som v tejto jedinej slovansky hovoriacej alpskej krajine týždeň. Pre jej už spomínanú neveľkú rozlohu sa dá za tento krátky čas pomerne slušne krížom-krážom precestovať. I keď cestovanie vlakom (ako som cestoval ja), tu nie je vôbec lacný špás. Ceny cestovných lístkov sú niekoľkonásobne vyššie ako u nás. No existuje možnosť zakúpiť si na Slovensku sieťový predplatený cestovný lístok Euro Domino na niekoľko dní (3, 5, 10), ktoré si voľne zvolíte počas doby platnosti tohto lístka (1 mesiac) a môžete bez obmedzenia cestovať po celej sieti vybranej železnice. V lete stál 5-dňový sieťový lístok Euro Domino pre Slovinsko asi 850,- Sk pre mladších ako 26 rokov, pre starších je o 20% drahší. Za túto cenu sa cestovať po Slovinsku skutočne oplatí. Vlaky sú veľmi čisté a pohodlné a aj keď sa slovinské štátne železnice po slovinsky volajú Slovenské železnice, okrem názvu vám naše železnice v slovinských vlakoch a na slovinských staniciach pripomína máločo. V prvý deň moja cesta smerovala k neveľkému kúsku slovinského pobrežia na Jadrane. Od chorvátsko-slovinských hraníc sa železničná trať pretínaná množstvom tunelov kľukatí údolím rieky Sávy a po oboch stranách môžete obdivovať nádhernú scenériu čistej slovinskej prírody, malých horských domčekov, ktorých priečelia zdobia stovky drobných kvetov. Človeku sa ani nechce veriť, že o pár kilometrov ďalej, za niekoľkými vrchmi, sa nachádza slovinsko-chorvátska jadrová elektráreň v Kršku, ktorá je zdrojom napätých vzťahov medzi Slovinskom a Chorvátskom. Vlak ďalej pokračuje po dvojkoľajnej trati, ktorá sa stále kľukatí pomedzi kopce, do hlavného mesta Slovinska - Ljubljany. Tu však nevystupujem, ale pokračujem ďalej až do známeho mestečka Postojna. Ani tu nemám čas na krátku prehliadku, lebo o niekoľko minút nastupujem do vlaku, ktorý pokračuje do prístavného mesta na pobreží Jadranu - do Kopru. Až na tomto úseku trate vidím, čo je to skutočné majstrovské umenie staviteľov železničných tratí. Vlak neustále stúpa a klesá. Musí prekonať veľké prevýšenie, ktoré je medzi kontinentálnou a prímorskou časťou Slovinska. Medzi niekoľkými cestujúcimi vo vlaku vzniká panika, lebo cez pootvorené okná do vagóna preniká nepríjemný zápach spálenej gumy či iného materiálu. Sprievodca ich však upokojuje, že v horúcich letných mesiacoch pri neustálom brzdení občas tento zápach cítiť. Nevie však bližšie povedať, o čo ide - či horia brzdy alebo lokomotíva. Asi po jeden a pol hodine jazdy vlak zastane v Kopri. Na stanici je veľká tabuľa s dvojjazyčným označením mesta: Koper-Capodistria. Toto mesto, ako i priľahlé dediny slovinského pobrežia, boli a sú bodom neustáleho sváru medzi Talianskom a Slovinskom. I keď sa mi nepodarilo zistiť, že by tu niekto z miestneho obyvateľstva hovoril po taliansky (zrejme som tu bol veľmi krátko), všetky obce, úrady i obchody sú označené dvojjazyčne - slovinsky i taliansky. V Kopri sa mi nepodarilo zohnať ubytovanie, tak som sa vybral do neďalekého letoviska Ankaran. Tu som si rozložil stan v jednom z dvoch kempingov a pobudol som tu 3 dni. Aj keď ceny na slovinskom pobreží sú omnoho vyššie ako v susednom Chorvátsku či Taliansku, je tu veľmi veľa turistov, predovšetkým zo Slovinska. Je to asi príznak určitého lokálpatriotizmu, pretože chvíľami som mal dojem, že na preplnenej pláži si nebudem mať kde sadnúť, nieto ešte rozložiť deku. Zistil som, že omnoho čistejšie more a neporovnateľne viac miesta je o 2 kilometre ďalej, v susednom Taliansku, kde som strávil jeden krásny slnečný deň. Z Ankaranu som sa vybral do Postojnej. Toto mestečko, ktoré som už spomenul, je známe najmä svojou jaskyňou. Postojnska jama je jedna z najkrajších a najznámejších jaskýň v celej Európe. Návštevníkov cez ňu prevezie podzemný vláčik, no môžu si vychutnať i pešiu prechádzku jaskynnými chodbami a dvoranami s výkladom v slovinčine či niektorom svetovom jazyku. Keď už spomínam slovinčinu, má mnoho výrazov, ktoré znejú rovnako ako v slovenčine, ale majú úplne iný význam. Napríklad otrok v slovinčine znamená dieťa. Ak vám niekto povie, že hovorí slovenski, nedajte sa ovládnuť eufórii, že sa konečne môžete bez akýchkoľvek  jazykových bariér porozprávať s miestnym obyvateľstvom - ide totiž o slovinčinu. V Postojnej som sa ubytoval v stredoškolskom internáte, kde môžete v letnom období zohnať pomerne lacné a kvalitné ubytovanie (treba sa informovať v miestnych turistických informačných centrách). Z Postojnej som uskutočnil niekoľko výletov do Ljubljany, Júlskych Álp, Novej Gorice, Jesenice... Nemal som však šťastie na pekné počasie, najmä pri výlete do Álp. No rád by som spomenul a odporučil všetkým čitateľom „Rytiera“, ktorí sa chcú vybrať do Slovinska, aby si v žiadnom prípade nenechali újsť známe alpské pleso Bledske jezero či jazdu horským vláčikom po starej rakúskej trati z Jesenice do Novej Gorice. Z okien vlaku uvidíte skutočne nezabudnuteľnú scenériu horských riek s neskutočne tyrkysovou farbou vody, malebné horské dedinky s krásnymi kostolíkmi... Pre obmedzenosť priestoru pre tento článok nemôžem opísať všetky krásne zážitky s mojej cesty po Slovinsku, ale rád by som spomenul ešte hlavné mesto Slovinska - Ljubljanu. Vládne v nej zvláštna atmosféra a vôbec nemáte pocit, že sa nachádzate v hlavnom meste. Historické centrum pripomína skôr staré mestečká, ktoré sú súčasťou svetového bohatstva UNESCO, ako veľkú metropolu. Určite veľkú úlohu zohráva i veľkosť Ljubljany - má asi 300 tisíc obyvateľov. Sú tu krásne meštianske domy na brehu rieky Ljubljanice, či krásne chrámy (katedrála, františkánsky kostol...). Návšteva Ljubljany vás istotne milo prekvapí.

Katolícka Cirkev v Slovinsku

Podľa vykopávok má kresťanstvo v Slovinsku korene už na konci 2. storočia. Na území dnešného Slovinska boli diecézy Poetovio (Ptuj), Celeia (Celje), Emona (Ljubljana) a niekoľko ďalších. Slovania, teda priami predkovia Slovincov, prijali kresťanstvo od starousadlíkov. Kristianizácia Slovincov sa uskutočnila v 6. a 7. storočí (známe je pôsobenie sv. Kolumbána, sv. Amanda a iných misionárov). Dejiny kresťanstva v Slovinsku sú úzko späté i s účinkovaním svätých solúnskych bratov Cyrila a Metoda a ich žiakov, najmä po ich vyhnaní z Veľkej Moravy. Dnes sa hlási asi 90% Slovincov k Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá je rozdelená do troch diecéz: Ljubljanskej arcidiecézy, Koperskej diecézy a Mariborskej diecézy. V Slovinsku pôsobí 12 mužských a 18 ženských rehoľných spoločností. Ljubljanským arcibiskupom a slovinským metropolitom je Franc Rode. Spoločné kresťanské korene slovinského a slovenského národa nám snáď pomôžu na prahu nového tisícročia pričiniť sa o to, aby tvár Európy aj vďaka Slovákom a Slovincom bola znovu kresťanská.