Počúval som ticho

Pri dnešnom stretnutí som s Johnom Eudesom hovoril o svojom vzťahu k Panne Márii, blahoslavenej Matke Božej. Keď som bol malý, v mojom náboženskom vývoji zohrávala veľmi dôležitú úlohu. Májové a októbrové pobožnosti v našej rodine patria k veľmi živým spomienkam z detstva. Stavali sme oltáriky, spievali piesne, modlili sa ruženec a asi sme to robili radi. Ale v kruhoch, v ktorých som sa pohyboval po skončení seminára, vládol akýsi antidevocionalizmus, a Mária, Ježišova Matka, strácala v mojom náboženskom živote čoraz väčšmi svoj význam. Ale tento týždeň sa „vrátila“. Vôbec to nebol vedomý pokus o obnovu úcty k Panne Márii, nebolo to spôsobené knihou ani radou niekoho, ale našiel som ju, ako úplne nenápadne stojí uprostred môjho hľadania kontemplatívnejšieho spôsobu života. Priviedla ma k tomu iba ikona Panny Márie Vladimirskej, ktorá visí v kaplnke. Nemohol som od toho ušľachtile nežného obrazu otrhnúť oči, aj keď ide v skutočnosti iba o reprodukciu od nejakého mnícha z Gethsemany. Mária sa na vás obracia s akoby smutným a ponurým pohľadom a pravou rukou ukazuje na dieťa, ktoré drží na ľavej ruke. Dieťa ju láskyplne objíma. Dôvernosť detského objatia vyjadruje ručička vykúkajúca spod závoja, ktorý zakrýva Máriinu hlavu a jemne sa dotýka jej tváre. Dieťa vyzerá ako dospelý človek oblečený do mníšskeho habitu. Stále túto dôvernú scénu sledujem a dušu mi zaplavuje pokoj. Mária mi rozpráva o Ježišovi. Obracia ma k nemu, ale v jej pohľade nie je hrozivá výstraha, veľké výzvy ani prísne a náročné požiadavky. Akoby hovorila: „Pozri, ten, ktorý je tvojím Pánom a tvojou spásou, sa pre teba stal malým a zraniteľným. Prečo nejdeš bližšie a nevypočuješ si, čo hovorí?“ Zároveň akoby ma nabádala k účasti na dôvernom vzťahu medzi sebou a dieťaťom. Tento týždeň som často pociťoval nechuť k osobnej modlitbe. Vždy, keď som sa pokúsil sadnúť si a modliť sa v samote, myšlienky mi zaleteli ku knižke, k mníchovi, na ktorého som si nevedel spomenúť, k nejakému pocitu nenávisti alebo k predstave, ktorej som sa nevedel striasť. Obyčajne som končil niekoľkominútovým čítaním, pri ktorom som sa pokúšal znovu zastrieť myšlienky. Ale keď som si kľakol pred ikonu Panny Márie Vladimirskej, bolo to iné. Nechuť k modlitbe sa akosi poddala a mal som jednoducho radosť, že som pozvaný k dôvernému vzťahu medzi Ježišom a Máriou. John Eudes nezabudol na psychologickú stránku veci. Ukázal mi, ako silne mám vyvinutú mužnú stránku citového života, do akej miery je môj vnútorný život zameraný na bojovnosť a súperivosť a ako zostala nevyvinutá jeho ženská stránka. Rozprával mi o sv. Bernardovi, ktorý neváhal nazvať úlohu mnícha ženskou úlohou (v porovnaní s mužskou úlohou svetského kňaza) a pripomínal opátovi (toto slovo pochádza z abba =otec) jeho materskú zodpovednosť. John mi tiež pripomenul, že hebrejský výraz pre Božieho Ducha - ruah - zdôrazňuje, že Boh v sebe zahrňuje oba rody. Mária mi pomáha, aby som znovu vošiel do vzťahu so svojou receptívnou, kontemplatívnou stránkou, a vyvážil tak svoje jednostranné útočné, nepriateľské, panovačné a bojovné zameranie. „Ani sa veľmi nečudujem, že sa ťa ľahko zmocní tieseň a únava,“ odpovedal. „Koľko energie vynakladáš len na to, aby si si udržal nenávisť a útočnosť pod kontrolou, a snažíš sa vyzerať mierne a láskavo.“ Dúfam a modlím sa, aby obnovená úcta k Panne Márii, blahoslavenej Matke Božej, pomohla mojej druhej stránke dozrievať a získať väčšiu sebadôveru, aby som nebol tak podozrievavý, zlostný a bol som schopnejší prijímať Božie dary, aby som rozvíjal svoju kontemplatívnu stránku a dovolil Božej sláve, aby vo mne prebývala tak dôverne ako v Márii.
Z denníka Henriho J. M. Nouwena