Cirkev, chyby minulosti a problémy súčasnosti

Ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás oslobodí.(Jn 8, 31-32) Problém omylov, nespravodlivostí a zla, ktorého sa Cirkev dopustila v blízkej či vzdialenejšej minulosti, je problémom, ktorý trápi mnohých mladých kresťanov, hľadajúcich užšie spoločenstvo s Pánom a Jeho Cirkvou, no nielen ich. Problém, ktorý ako nočná mora straší tých, ktorí majú čeliť námietkam proti svätosti a výnimočnosti kresťanstva, sa ešte častokrát odsúva potichu do úzadia ako čosi, čo nie je dobré vynášať pred dnešný svet a o čom by sa nemalo hovoriť. Je to tá čierna škvrna hriechov Cirkvi, ktorá ju ťaží pred Bohom i pred svetom. Ak sa chceme pozrieť pravde do očí a vidieť dejiny týchto pádov v správnom svetle, musíme si uvedomiť niekoľko skutočností: Náš Pán nás vyzýva, aby sme sa pozerali na veci, i tie z dejín Cirkvi, vo svetle Jeho pravdy. Pravdy, ktorá nás oslobodí. Čiže žiadne prikrášľovanie nám nepomôže, ak chceme byť verní Jeho slovám. Musíme sa však chrániť aj „nafukovania“ problémov z minulosti i súčasnosti Cirkvi. Neprávosti, na ktorých sa v minulosti žiaľ zúčastnila i Cirkev v osobách niektorých jej predstaviteľov, sú právom pre svet veľkým pohoršením a pre nás kresťanov nemajú byť dôvodom na prekrúcanie faktov a akési falošné „očisťovanie“ jej histórie, ale dôvodom pre veľkú pokoru a vďačnosť Pánovi. Vďačnosť za to, že napriek ľudskej hriešnosti tých, ktorí v mene Cirkvi konali častokrát kruto a nekresťansky, On zostal svojej neveste verný a viedol ju i vedie napriek jej nevere a mnohým pádom. V tom, že Cirkev žije napriek hriešnosti jej členov i mnohých predstaviteľov, napriek jej mnohým pádom, aj po takmer 2000 rokoch, by sme mali vidieť veľký Boží znak. Znak Božej lásky, vernosti a Božieho milosrdenstva. Veď len vďaka Nemu Cirkev žije a stále, znova a znova dáva svetu nových Kristových svedkov. Nedávno vydal taliansky novinár a dlhoročný korešpondent denníka Corriere della Sera Luigi Accattoli knižku Keď pápež prosí o odpustenie. Zhrnul v nej všetky doterajšie vyhlásenia a príhovory Svätého Otca Jána Pavla II., v ktorých prosí o odpustenie chýb a hriechov. Hriechov, ktorých sa voči tým, ktorým boli vyhlásenia adresované, dopustila Cirkev počas svojich dejín. Podľa tejto publikácie pápež doteraz verejne prosil 94-krát o odpustenie za hriechy Katolíckej cirkvi a pápežov. Okrem iného prosil o odpustenie za križiacke výpravy, za účasť katolíkov na rozličných neprávostiach voči ženám, za proces Galilea Galileiho, za zločiny inkvizície, za účasť kresťanov v náboženských vojnách. Druhý vatikánsky koncil a osobitne súčasný Svätý Otec nás vyzývajú, aby sme konečne opustili staré šablóny myslenia, v ktorom sa všetko zlé v dejinách zhadzovalo na kohosi iného bez toho, aby sme si svoj diel zodpovednosti a viny priznali i my - katolíci. Pokora a prosba o odpustenie je základom zmierenia, ktoré tak nevyhnutne potrebuje dnešný svet i dnešná Cirkev.

Mlčať alebo nemlčať o problémoch a neporiadkoch v Cirkvi?

Problém, o ktorom chcem hovoriť v druhej časti svojho článku, takisto trápi mnohých veriacich laikov i mnohých duchovných. O tom, že i v Cirkvi, tak ako v každom spoločenstve, ktoré tvoria ľudia, vznikajú a pretrvávajú mnohé problémy, napätia a neporiadky, azda nik nepochybuje. Iné je to už v pohľade na to, či o týchto problémoch hovoriť alebo nie. Mnohí, predovšetkým z radov duchovných, azda v dobrej viere stále zastávajú názor, že o problémoch Cirkvi sa nemá nahlas hovoriť a už vôbec do nich nemajú čo zasahovať laici. A v mysliach mnohých laikov ešte stále pretrváva akési pomýlené presvedčenie, že Cirkev tvoria iba biskupi, kňazi a rehoľníci a jej problémy sa ich netýkajú. Aby sme sa s týmto problémom dokázali správne vysporiadať, musíme si uvedomiť, že Cirkev tvoríme my všetci, ktorí sme boli krstom pričlenení do Kristovho tajomného tela. Každý dobrý skutok a čnosť laika či duchovného Cirkev zdobí, no každý hriech a pád toho istého laika či duchovného na jej tvári zanecháva hlboké rany. Pád či hriech duchovného okrem toho ešte veľmi často prináša i veľké pohoršenie. Kto si myslí, že mlčaním o neporiadkoch v Cirkvi jej pomôže a zachráni ju pred „zlým svetlom“, ten sa veľmi mýli. Zakrývaním chýb sa tieto kopia a znásobujú, aby raz s veľkou razanciou prenikli na povrch. Častokrát stačí iba veľmi málo, aby sa chyby odstránili. Stačí, aby veriaci s láskou a nie zlomyseľne povedali svojmu farárovi, čo sa im na jeho živote nepáči a čo je pre nich azda i pohoršením. Stačí, aby ich farár chcel vypočuť a s pokorou prijať ich názor a chcel sa snažiť o väčšiu dokonalosť. Stačí, aby farár či biskup viac komunikovali so svojimi veriacimi, viac sa zaujímali o ich každodenné problémy, aby sa i laici začali cítiť ako plnohodnotní členovia Kristovej Cirkvi. Stačí väčšia informovanosť o dianí v Cirkvi od farností po diecézy, či väčšia komunikácia s tými, ktorých sa jednotlivé problémy Cirkvi bytostne dotýkajú - s mladými i starými, rodinami, robotníkmi či intelektuálmi, obyvateľmi miest alebo vidieka, väčšie načúvanie tomu, čo si myslia, čo cítia, čo potrebujú. Laici nepomôžu odstrániť chyby v Cirkvi, ak ich budú iba bezhranične kritizovať s pocitom, že i tak nič nezmôžu. Kritika a snaha o odstránenie problémov musí ísť ruka v ruke s modlitbou o svetlo Ducha Svätého, o Božiu pomoc a so životom v úzkom spoločenstve s Cirkvou. Teda dosť ťažko možno prijať ako konštruktívnu a opodstatnenú kritiku na „pomery v Cirkvi“ od toho, kto sa s ňou stretá iba raz v roku na veľkonočných či vianočných bohoslužbách, o praktizovaní sviatostí ani nehovoriac. Na záver by som veľmi rád poukázal na jeden závažný problém, ktorý sa medzi veriacimi laikmi veľmi často pretriasa, ale akoby nebol záujem venovať sa mu a odstrániť ho u tých, ktorých sa priamo týka. Je to problém, ktorý spôsobuje veľké pohoršenie nielen medzi veriacimi, ale i medzi tými, ktorí z rozličných dôvodov nemali to šťastie spoznať Boha. Je to problém prenikania veľkého materializmu a konzumizmu do života duchovných u nás. Veriaci právom poukazujú na to, že mnohí kňazi a rehoľníci nežijú v duchu evanjeliovej chudoby, že mnohé fary sa stali najluxusnejšími domami vo farnosti, že kňazi, ktorí sú uzavretí vo svojom pohodlnom svete chránenom bezpečnostným systémom s drahým autom v garáži, majú čoraz ďalej k problémom svojich veriacich i k podstate samotného kňazského života. K vyriešeniu týchto problémov nám nepomôže ani ich zakrývanie a tvárenie sa, že to je „trend doby“, či urazené ignorovanie, ale pokora a návrat k Ježišovým evanjeliovým hodnotám. Tak ako sa k nim v svojej dobe vrátil sv. František z Assisi. Iba v tomto návrate je nádej pre očistenie Cirkvi od všetkých nánosov ľudskej zloby. K týmto problémom sa nedávno na Synode biskupov o Amerike vyjadril i arcibiskup Charles Joseph Chaput. Požadoval viac jednoduchosti v životnom štýle biskupov a užší kontakt s ľudom. Biskup, ktorý pochádza z rodiny severoamerických Indiánov, povedal, že život podľa Ježišovho príkladu je najlepšou evanjelizáciou a najlepšou kázňou pre súčasného človeka. Biskupi sa podľa neho často kvôli veľkosti cirkevného aparátu vystavujú vážnemu nebezpečenstvu, že stratia kontakt s ľuďmi a stanú sa otrokmi vlastnej byrokracie. Arcibiskup Chaput ďalej zdôrazňuje, že Cirkev musí znovu nadobudnúť oheň prvotnej Cirkvi, ktorý v súčasnosti napodobňujú rozličné fundamentalistické sekty. A ešte jedno vysvetlenie. Poukazovať na problémy v Cirkvi neznamená odmietať jej učenie. Jej učenie je Božské a jej škvrny a pády sú ľudské.