Abrahámov chodník

Osemdesiate roky u nás priniesli ďalšiu významnú liberalizáciu interrupcií. V tom čase sa mi jeden kolega zveril s nevšedným zážitkom. Jeho vážne chorá dcéra, viacdetná matka, sa mala podrobiť bezpodmienečne nutnej, ale riskantnej liečbe. V ten deň, keď jej mal byť podaný liek, telefonovala otcovi, aby prišiel po ňu. Opúšťa kliniku. Prečo? Pri rannej vizite oznámila profesorovi, že nedostala menzes a nie je vylúčené, že je v požehnanom stave. Odmietla preto prijatie lieku, aby nedošlo k poškodeniu dieťaťa. - Ale pani kolegyňa - povedal jej profesor - vy, ako lekárka, viete najlepšie, čo znamená odmietnutie tejto liečby. Preložíme vás na ženské oddelenie, tam urobia interrupciu a potom vám dáme liek. - Pán profesor, takéto riešenie neprichádza do úvahy. Riziká mojej choroby beriem na seba, ale chcem, aby sa moje dieťatko narodilo živé a zdravé. - Za týchto okolností vás odmietam liečiť teraz i kedykožvek inokedy. Prepúšťam vás z kliniky. Otec pricestoval, vyhžadal profesora, aby ho požiadal o podanie lieku i za cenu rizika poškodenia dieťaťa. Profesor trval na svojom. Nakoniec pripustil jedinú podmienku. Poslal otca za vysokým cirkevným hodnostárom, lebo si myslel, že ten otca i dcéru presvedčí. Otec sa teda pobral za biskupom, hoci mu bolo mravoučné stanovisko v tejto veci jasné. Biskup ho pozorne vypočul a starostlivo zvážil všetky okolnosti. Nemohol inak, ako potvrdiť správnosť rozhodnutia matky. Potom udelil svoje požehnanie prítomnému otcovi a celej rodine, ktorá bola ochotná prijať z Božích rúk údel ochrany a obety života. Môj kolega mi svoj príbeh ďalej priblížil takto: - Boli to rozporuplné stavy, ktoré som prežíval, keď mi moja dcéra oznámila svoje rozhodnutie. Jasne som videl závažné dôsledky nevykonanej liečby pre moju dcéru. Spôsobovalo mi to vežkú bolesť. Súčasne som však mal pocit niečoho povzbudzujúceho: moje dieťa miluje svoje dieťa viac ako seba. Cítil som bolesť, ale aj hlboké pohnutie. Náhle som si uvedomil: „Kráčaš po Abrahámovom chodníku.“ Také čosi pociťoval asi Abrahám, keď kráčal so svojím synom Izákom na horu obety a uvedomoval si to isté, čo i my, celá naša rodina, že sa túlime k sebe v láskavej, otcovskej Božej dlani. V tej chvíli som pocítil Božiu prítomnosť tak intenzívne, že ma tento zážitok prenikol aj fyzicky až do posledného kúska môjho tela. Už sme boli dva dni doma, keď zazvonil telefón. - Tati, dostala menzes! Máš volať profesorovi. - Chvála Bohu.