Prerušený zázrak života

Napriek tomu, že o tragédii umelého potratu sme na stránkach Rytiera Nepoškvrnenej písali už viackrát i napriek tomu, že z niektorých strán na našu adresu zaznievajú výčitky, že o tomto probléme hovoríme „príliš hlasno a príliš často“, súčasný stav slovenskej spoločnosti a túžba zostať vernými Pravde nás zaväzuje nemlčať. Preto sme sa rozhodli i v budúcnosti pokračovať v sérii článkov venovaných ochrane počatého života i života už narodeného. Veríme, že tieto články pomôžu blúdiacim zorientovať sa a spoznať pravdu v dnešnom svete plnom pre uší príjemných lží, ktoré otupujú naše svedomia, potláčajú našu túžbu po Pravde a menia civilizáciu lásky na civilizáciu smrti a nenávisti.

„Mamička, čo je to potrat?“ To je otázka štvorročného dievčatka, ktoré sa pri hraní započúvalo do rozhovoru dospelých. Rozoberali práve problém, s akým sa stretla žena-matka v ambulancii: „To ste teda v ôsmom týždni, najvyšší čas na miniinterrupciu! Predsa nebudete piatykrát rodiť!“ V tejto rodine sa však úprimne tešia aj na to piate. V rodine vládne láska a porozumenie. Potratom by sa táto rodina zbavila radostnej láskyplnej atmosféry, lebo potrat zabíja nielen dieťa v maternici, ale aj pocit pokoja a šťastia v rodine. Keď dievčatko zopakovalo svoju otázku, matka mu prístupným spôsobom vysvetlila, čo je to teda potrat. Dievčatko so zvláštnym leskom v očiach objalo svoju matku a vyslovilo túto vetu: „Ďakujem ti, mamička moja, že si mi dovolila narodiť sa.“

Čo je to umelý potrat?

Aby sme sa vyhli takému strašnému slovu, klameme po latinsky slovom interrupcia, miniinterrupcia, UPT a podobne. Nič to bežnému človekovi nehovorí. Aspoň nič hrozného. Život nenarodeného dieťaťa ukončujeme ostrým nástrojom, ktorý voláme kyretou, alebo vysávačom pri tzv. miniinterrupcii. Robíme to v maternici naslepo a treba mať poriadny cit, aby sa neprerazila silne krvou a žliazkami presiaknutá - až špongiózna stena maternice, ktorá má normálne veľmi nežné poslanie: prijať oplodnené vajíčko - zázrak vesmíru - a stať sa na deväť mesiacov kolískou, postieľkou a živiteľkou nového ľudského jedinca. Pri interrupcii sa maternica stáva hrobom pre vlastné dieťa. Videl som asi 40-krát americký film Nemý výkrik - videozáznam priebehu potratu. Začiatok filmu človeka fascinuje. Malé dieťatko voľne pláva v plodovej vode, rozhadzuje rúčkami, chytá sa steny maternice, otvára a zatvára ústočká, vidieť tlkot srdiečka asi 140/min. Je to čosi úžasné! Ba priam fantastické! Veď už pred päťtisíc rokmi Semiti - aj bez videa - pokladali vznik a vývoj ľudského plodu v materskom lone za najväčší div a tajomstvo vesmíru. Ďalšie minúty musia človeka zdrviť. Dieťa objavuje v maternici agresora v podobe smrtiaceho nástroja - vysávača, ktorý ho o malú chvíľku roztrhá na franforce. Dieťa sa snaží unikať raz na jednu, raz na druhú stranu maternice, chytá sa steny maternice a hľadá záchranu. Srdiečko sa od strachu rozbehlo na 200 úderov za minútu. Na ústočkách vidno hroznú grimasu s akýmsi nemým výkrikom, ktorý však nepočuje ani žena, ani lekár uskutočňujúci potrat... mašina je príliš hlučná - hlučnejšia ako krik dieťaťa aj ako krik svedomia! Za chvíľočku trubička vysávača preráža plodovú blanu, vyteká plodová voda a začína podtlakom trhanie končatín, trupu... Potom sa špeciálnymi kliešťami rozdrví hlavička, ktorá by neprešla úzkymi, aj keď násilne rozšírenými pôrodnými cestami. Lebečné kostičky sa odsajú a „práca“ je hotová. Takýmto líčením potratu, ktorý je žiaľ skutočnosťou, nechcem nikomu zraniť srdce, alebo v ňom usmrtiť nádej, ani vypierať svedomie. Mojím zámerom pri všetkých prednáškach po Slovensku je jedine to, aby sme sa všetci spoločne zamysleli nad tým, čo sa to robí so svedomím ľudstva. Či je už v takej agónii, že ani nevníma, že je v ťažkom nebezpečenstve genofond ľudstva? V roku 1989 bolo na celom svete zabitých v materskom lone 85 (slovom osemdesiatpäť) miliónov nenarodených detí. Do neba volajúce číslo! A svedčí o strašnej mravnej biede tejto doby. Viem, že sa mi nepodarí ani týmto článkom, ani prednáškami vzkriesiť svedomie väčšiny ľudí k životu a očistiť ho od nánosov ľahostajnosti a ľudskej nelásky. Ale som si vedomý toho, že mlčať je zrada Hippokratovej prísahy. Musíme klopať na dvere ľudského svedomia a robiť všetko, čo od nás závisí, aby sme nedopustili poškodenie alebo zničenie národného zdravia. Podľa štatistík každé štvrté dieťa narodené z vyškrabanej maternice je najako chybné, poškodené. To je predsa 25 percent! Čudujete sa? Teda skúste vypestovať na Sahare nejakú kultúrnu rastlinu! Nemôžeme mlčať. Našou povinnosťou je hovoriť, ba kričať! Tak nám to káže morálny zákon v našom vnútri. V tejto problematike musíme byť závislí iba od svojho svedomia a vedeckej pravdy. Niet inej cesty. Musíme sa poľudštiť a správať sa morálne. Inak sa nedá. Inšie znamená zánik. Tragédia pri potrate postihuje najmenej štyri osoby: je to predovšetkým zničený ľudský život vo vývoji, úplne bezbranné, bezmocné, nevinné dieťa. Ďalej žena, ktorá sa podrobila zákroku, lekár, ktorý musí potrat urobiť a sestra, ktorá pri potrate asistuje. Podľa modernej molekulárnej biológie je celý človek zakódovaný už v oplodnenom vajíčku. Nositeľmi genetickej informácie sú chromozómy, ktoré boli identifikované ako špecificky ľudské! Tým je biologicky jasne dokázané, že človek je od prvopočiatku človek a nemusí, ako to tvrdil Haeckel, prechádzať počas vnútromaternicového vývoja všetkými vývojovými štádiami živočíšnych druhov v skrátenej forme. Blechschmidt na základe embryologických štúdií dokazuje, že práve ranné štádiá ľudského vývoja sa veľmi líšia od ranných štádii vývoja iných druhov. V oplodnenom vajíčku je obsiahnutá úplná genetická informácia, a to v podobe neopakovateľnej génovej kombinácie (tých kombinácií môže byť 70 biliónov!). Plod má vlastnú krvnú skupinu, ktorá môže byť odlišná od krvnej skupiny matky, hoci je vyživovaný materským organizmom. Nová ľudská bytosť putuje po oplodnení šesť dní vajíčkovodom do maternice a za ten čas vysiela do svojej kolísky špeciálne hormonálne látky, aby sa maternica pripravila na jeho prijatie. Zamedzenie uhniezdenia vajíčka v maternici napríklad vnútromaternicovým telieskom Dana (Jud) je svojvoľný zásah do fyziologických dejov a klasifikuje sa ako potrat šesťdňového plodu. Druhý týždeň sa oplodnené vajíčko ponára do sliznice maternice - až sa celkom uhniezdi v stene maternice a v treťom týždni sa vytvárajú orgány, predovšetkým srdce a nervový systém. Na 21. deň už bije primitívne srdiečko, začína fungovať srdcovocievny aparát, aby sa mohla naplno začať látková výmena. V roku 1974 - teda rok po uzákonení potratov v USA - profesor M. Toolay zo Stanfordskej univerzity tvrdil, že neexistuje morálne závažný biologický rozdiel medzi ľudským plodom a novorodencom, a teda akákoľvek racionálna a s tým zhodná obrana potratu zahrňuje tiež súhlas so zabíjaním novorodencov. Interrupciou sme teda zabili nádej na život. Akoby sme zašliapali kvetinu! Tento život bol zničený rozhodnutím ženy, ktorá by sa ináč bola nazývala Matkou... Uvedomme si, že keby sa v skutočnosti zabilo v maternici každé nechcené dieťa, väčšina z nás by tu nebola. Existuje taký človek, ktorého by nezamrazila myšlienka, že tiež mohol byť vyškrabaný z maternice a spláchnutý do kanála? Ale nám bolo dovolené narodiť sa. A po nás hoc aj potopa?! Žena, ktorá sa rozhodla pre potrat, je schopná riskovať vlastné zdravie, ba aj život. Ťažko s ňou viesť akýkoľvek dialóg. Vôbec nepomáha ani vlastný súd vo svedomí. Radšej do priepasti ako ku hviezdam! Skamenelo srdce, začal absolútne vládnuť rozum - orgán nanajvýš chladný, tvrdý a chorobne sebecký. Ako to ťažko pochopiť! Veď žena má zakódovaný vo svojom organizme zvláštny cit pre ochranu potomstva. Čo sa to teda stalo so srdcom ženy? Nepomáha žiadne vysvetľovanie, že si môžu uškodiť, vážne narušiť zdravie. Zoznamujeme ich s možnými komplikáciami, ktoré udávajú gynekológovia, (neúspech, reziduá, akútne i chronické zápaly, až sepsa, strata krvi, prederavenie maternice, poranenie krčka maternice, poruchy menštruačného cyklu, mimomaternicové tehotenstvo, neplodnosť, v ďalšom tehotenstve poškodené dieťa, poruchy psychické a sexuálne, úmrtie), aj rodinní lekári (psychasthénie, neurotické stavy, depresie, sklon k psychogénnym sexuálnym poruchám, emocionálna a sexuálna frigidita, povahové a názorové zmeny, deformovaná emocionalita, cynizmus, brutalita, strata pocitu šťastia, vyrovnanosti, pokoja, negatívny vplyv na psychológiu lásky, deštruktívne a silne zaťažujúce reperkusie vo svedomí, zmeny fyziognómie). Nielen plod, aj žena je teda obeť, ktorej nikto nemôže zaručiť, že potrat prežije, alebo že ju nezmrzačí na celý život. Akoby nás nepočuli a nevideli. Je to veľká škoda. Veď potrat je ťažký atentát na nervový systém ženy. Totiž v období tehotenstva je celá aktivita nervového systému intenzívne koncentrovaná na vydržiavanie a budovanie tela dieťatka. Prevratné zmeny, ktoré nastávajú v tele ženy po oplodnení, možno prirovnať k výbuchu životných síl v prebudenej jarnej prírode. Potrat je veľmi hrubý zásah do citového života ženy. A je to aj násilné prerušenie jemného pradiva nervových a hormonálnych dejov, ktoré sa odohrávajú v organizme s počiatkom nového života. Násilným odstránením plodu sa stáva táto aktivita nervového (aj endokrinného) systému bezpredmetnou, a preto sa nutne vybíja v rôznych psychopatologických komplikáciach. Ranené srdce prestáva bolieť iba vtedy, ak skamenie. Takéto necíti bolesť, ale ani radosť. Nie je už schopné veľkého zážitku. Musí sa uspokojiť nanajvýš s tým, čo je prakticky dobré. Moderný človek si osobuje právo rozhodovať o tom, či sa ukončí tehotenstvo násilným spôsobom, alebo sa plod nechá nažive. Cíti sa zvrchovaným pánom života a smrti nenarodených. Každým rokom je to horšie aj u nás. Počaté deti v obrovskom percente teda nemajú šancu na život. narušil sa vzťah muža a ženy, vzťah k sexualite, sexuálne sa žije bez lásky, bez citu, narušila sa hierarchia hodnôt. Narušení sú ľudia vo svojej podstate. Duchovná ekológia ľudstva je hrozivá. Asi sme v takom štádiu ako tie staré civilizácie - babylonská, egyptská, grécka, rímska - pyšné panstvá, v ktorých mravnosť, manželstvo a rodina prišli do krízy. Ich koniec bol strašný. Aký je z toho únik, je vôbec nejaký únik? Je možné v blízkej (i ďalekej) budúcnosti niečo pozitívne očakávať? Áno, ak sa zmenia samotní ľudia, ak zákony egoizmu, životnej nedisciplíny, ktoré určujú vzťah k nenarodenému dieťaťu, nenarodenému životu ustúpia zákonom lásky a úcty k životu tak, ako to hlásal dr. Albert Schweitzer a v súčasnosti hlása sestra milosrdnej lásky Matka Tereza. Preto úsilie o ochranu nenarodených musí byť spojené s úsilím o celkovú obnovu ľudskej spoločnosti.
Imrich Benický