Učenie Cirkvi o umelom potrate a eutanázii

Katechizmus katolickej Cirkvi:

2270 Ľudský život treba chrániť a rešpektovať bez akéjkoľvek výnimky už od momentu počatia. Od prvej chvíle jej jestvovania treba ľudskej bytosti priznať práva človeka, z ktorých je na prvom mieste neodňateľné právo na život každého jednotlivca.
2271 Už od prvého storočia Cirkev vyhlasovala mravné odsúdenie každého vyvolaného potratu. Tento postoj sa nezmenil a ostáva nezmeniteľným. Priamy potrat, to znamená zámerný a chcený, ako cieľ alebo prostriedok, je v ostrom protiklade s mravným zákonom: "Nezabiješ embryo potratom a nedáš zahynúť novorodencovi. Lebo Boh, Pán života zveril ľuďom vznešenú úlohu udržiavať život. To sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba chrániť s tou najväčšou starostlivosťou hneď od počatia. Potrat a vražda dojčiat sú ohavnými zločinmi." (2. vatikánsky koncil, GS 51)
2272 Aj výslovná spolupráca na potrate je ťažkým hriechom. Cirkev stíha tento zločin proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie (vylúčenia z Cirkvi - pozn. red.) (...)
2273 Neodňateľné právo každého nevinného ľudského jedinca na život je základným prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva (...)
2274 Keďže zárodok treba považovať za ľudskú bytosť už od počatia, treba ho chrániť v jeho nedotknuteľnosti, treba sa oň starať a liečiť ho ako každý iný život, pokiaľ na to stačia ľudské možnosti. Prenatálna diagnostika je mravne dovolená, ak "rešpektuje život a integritu embrya a ľudského zárodku a ak sa zameriava na jeho zachovanie a individuálne uzdravenie... Je v príkrom rozpore s prirodzeným zákonom, ak predpokladá ako následok možnosť potratu. Diagnostika sa predsa nemôže rovnať rozsudku smrti." (Donum Vitae III)
2276 Tí, ktorým sa život už kráti a slabne, si vyžadujú osobitnú úctu. Chorým alebo inak postihnutým osobám treba poskytnúť všemožnú podporu, aby mohli vrámci možností viesť normálny život.
2277 Nech by sme sledovali akékoľvek ciele a využívali akékoľvek prostriedky, priama eutanázia smeruje k ukončeniu života postihnutých, nemocných alebo umierajúcich. Mravne je neprijateľná. Podobne aj konanie alebo i zanedbanie, ktoré samé v sebe alebo aj s vedomým úmyslom urýchľuje smrť, aby sa skrátila bolesť, je vraždou a je v rozpore s ľudskou dôstojnosťou a s úctou voči živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Konanie s "dobrým úmyslom" (bona fide) nemení podstatu tohto vražedného a neprípustného činu.
2278 Prerušenie namáhavých, nebezpečných, mimoriadnych alebo neprimeraných lekárskych procedúr s predpokladaným výsledkom sa môže považovať za legitímne. Ide tu o odmietnutie liečby "za každú cenu". Cieľom nie je spôsobiť smrť, je to len súhlas s poznaním, že jej nemožno zabrániť. Takéto rozhodnutia musí urobiť sám pacient, pokiaľ je svojprávny a schopný, alebo tí, ktorí majú na rozhodnutie právo podľa zákona, ale vždy po rozumnom uvážení a so zreteľom na oprávnené záujmy chorého.

Kódex kanonického práva:

Can. 1398 Kto previedol a nechal si previesť umelý potrat, podlieha exkomunikácii nastupujúcej "latae sententiae" (samým činom) bez rozhodnutia predstaveného.
Peter Machata, Dariusz Žuk-Olszewski