Stratili sme úctu k životu. Sme ochotní to ešte zmeniť?

Ako je to s nami katolíkmi...

V isté pochmúrne ráno bežného pracovného dňa, po svätej omši na istej slovenskej dedine, prichádza do sakristie mladá žena. „Pán farár, chcela by som dať na sv. omšu.“ Pán farár sa so záujmom spýta: „A na aký úmysel?“ Žena odvetí: „Dnes idem do nemocnice, tak aby to všetko dobre dopadlo“. „Idete na operáciu?“ - súcitným tónom pokračuje v konverzácii pán farár: „Nie, na potrat“, odpovedá azda s trochou ostychu, no možno i bez neho mladá žena v požehnanom stave.

Asi si teraz pomyslíte, že tento úvod je prehnaným vymysleným príbehom, urážajúcim dušu slovenského katolíka, ktorý som bez zmyslu pre rozumnú mieru použil vo svojom článku. Žiaľ, uvedený rozhovor je skutočný a napriek tomu, že vďaka trpezlivému presviedčaniu a vysvetľovaniu pána farára pre dieťatko i mamičku mal šťastný koniec, je prinajmenšom zarážajúci. Hovorí totiž o veľkej neúcte dnešných obyvateľov Slovenska, ktorí sa radi odvolávajú na svoje kresťanské korene, k ľudskému životu. Azda hovorí aj o značnej neinformovanosti a  tragickej naivnosti, s akou slovenské ženy podľahli propagande rozličných medzinárodných „organizácii plánovaného rodičovstva“. Organizácií, ktoré zastupujú záujmy firiem profitujúcich z interrupcií a antikoncepcie. Žiaľ, na žalostnej štatistike interrupcií v Slovenskej republike sa vo veľkej miere podieľajú slovenské katolícke ženy. Veď kto iný by túto štatistiku mohol zaplňovať, keď sme podľa počtu vraj jedným z najkatolíckejších národov v Európe (podľa matrikových zápisov určite). Patrí nám smutné vedúce postavenie. Slovensko je veľmocou v počte umelých potratov. V poslednej dobe veľmi radi zvaľujeme všetko zlé na západnú konzumnú spoločnosť a istotne na to máme mnohé objektívne dôvody. Záplava pornografie, demoralizujúcich filmových hrdinov, vtieravá reklama vnucujúca konzumný štýl života, to všetko sú fenomény, ktoré sa u nás objavili po páde železnej opony. No keď si chceme povedať pravdu o dôvodoch, prečo je naše Slovensko hrobom státisícov zavraždených nenarodených detí a dôvodoch nášho „znecitlivenia“ pred týmto problémom, musíme si pripomenúť niekoľko faktov z histórie nedávno minulej (?).Raj na zemi“, ako zvykli v oných dobách nazývať Sovietsky zväz, bol prvou krajinou sveta, ktorá v r. 1920 legalizovala umelý potrat. Nebolo na tom nič zvláštne, veď toto opatrenie išlo ruka v ruke s masovým vraždením, prenasledovaním a násilnou ateizáciou, ktoré boli základnými opornými piliermi budovania novej, „beztriednej“ spoločnosti. Krátko po víťazstve „myšlienok socializmu“ v našich zemepisných šírkach, svoj svetlý vzor nasledovali všetky bývalé ľudovodemokratické štáty s výnimkou Rumunska. Nečudo, veď v týchto krajinách bol človek pred i po narodení pokladaný za majetok štátu. Na území bývalého Česko-Slovenska bol umelý potrat legalizovaný už v roku 1950, no vtedy ho bolo možné vykonať len zo zdravotných dôvodov. V roku 1957 bola „škála možností“ rozšírená i na sociálne problémy (podľa idelógov komunistického režimu takéto problémy vraj v beztriednej, socialistickej spoločnosti nejestvovali!!!) Tieto opatrenia, okrem už spomínaných morálnych dôsledkov na spoločnosť (široké spoločenské uznanie vraždy nenarodených za neškodný a všeobecne prístupný „nástroj“ plánovania rodičovstva, resp. zriekania sa zodpovednosti za svoje konanie, otupenie svedomia národa, strata úcty k rodine a jej všeobecný rozklad) majú i ďalekosiahly dôsledok na slovenskú populáciu. Od 50. rokov pôrodnosť na Slovensku neustále klesá a pri súčasnom vývoji za zhruba 70 rokov klesne počet obyvateľov Slovenska o 30 %, čo znamená, že Slovensko pomaly, ale o to istejšie vymiera.

O vzťahu antikoncepcie, interrupcie a medzinárodnom vnucovaní tzv. populačnej politiky

V čase vynájdenia a všeobecného rozšírenia hormonálnej antikoncepcie v druhej polovici 60. rokov jej výrobcovia a propagátori tvrdili, že značne obmedzí počet umelých potratov (vo väčšine štátov sveta vtedy ešte nelegálnych) a oslobodí človeka. Čo potom nasledovalo, vieme. Sexuálna revolúcia a s ňou spojený rozklad rodiny, prudký pokles pôrodnosti a sobášnosti, nárast rozvodovosti a počtu nemanželských detí. Počet umelých potratov však nielenže neklesol, ale dosiahol takú mieru, že väčšina západoeurópskych krajín ich o desaťročie neskôr legalizovala. Tohto javu sú si plne vedomí predstavitelia medzinárodných organizácii pre plánované rodičovstvo, ktorí pri šírení antikoncepčných prostriedkov požadujú taktiež úplnú liberalizáciu potratových zákonov a snažia sa ich vnútiť svetovej verejnosti prostredníctvom medzinárodných organizácii, kde je ich postavenie obzvlášť silné ( je to najmä OSN - porovnaj článok Zlo pod rúškom blahobytu a pokroku, „Rytier“ č. 3/1994 a článok Svetová konferencia o ženách..., „Rytier“ č. 1/1996). Čitateľ, ktorý si pamätá nie tak dávny boj o práva nenarodených na život na pôde slovenského parlamentu i v širokej verejnosti po páde železnej opony, istotne postrehol, že istá pani ministerka (vtedy podpredsedníčka SNR), ktorá sa tak vehementne dožadovala plnej liberalizácie umelých potratov a „naplnenia práv žien“, bola nedávno slovenskou vládou navrhnutá na významný diplomatický post práve v tej OSN, ktorá sa snaží v celosvetovom meradle zmeniť „zastaralé“ princípy a hodnoty. Zostáva mi len veriť, že súvislosť súčasnosti s nedávnou minulosťou pani ministerky je v tomto kontexte čisto náhodná. Antikoncepčná mentalita, ktorá vládne dnešným „vyspelým“ svetom a ktorá znamená predovšetkým závratné zisky antikoncepčno-interrupčných koncernov, otupila zmysel ľudí pre zodpovednosť. V oblasti rozhodovania sa o tom, či mať alebo nemať dieťa, ju presunula výlučne na ženu. O tom, že priniesla taktiež značnú demoralizáciu, asi nikto nepochybuje. Ruka v ruke s touto mentalitou ide taktiež pohŕdanie životom nenarodeného dieťaťa a vnímanie tohto veľkého Božieho daru ako „prekážky“ v osobnej realizácii, v kariére, v štúdiu... Takže, antikoncepcia nie je žiaden zaručený recept na boj proti interrupcii, práve naopak...

Ako to vyzerá s eutanáziou?

Eutanázia - právo na „príjemnú“ smrť ?

Pre mnohých nezainteresovaných je eutanázia len akýmsi vzdialeným problémom, ktorý sa ich netýka. Pre mnohých odborníkov z radov lekárov, právnikov a psychológov je ale pojmom, o ktorom vedú dlhé a ostré debaty s rozporuplnými závermi. Voľný preklad tohto slova gréckeho pôvodu je právo na dôstojnú, dobrú smrť.   Slovo eutanázia sa najčastejšie skloňuje pri lôžku nevyliečiteľne chorého, ktorý trpí veľkými bolesťami a u ktorého sa dá teoreticky predpokladať skoré úmrtie. V takýchto chvíľach stoja lekári, prípadne zdravotné sestry pred ťažkou dilemou, či vypnúť pacientovi prístroje, ktoré ho udržujú pri živote, alebo nie. Ich svedomie je o to viac pokúšané porušiť lekársku etiku, o čo väčšie sú na nich vyvíjané tlaky rozhodnutia chorého, alebo jeho príbuzných. V súčastnosti vznikajú ako huby po daždi, hlavne v štátoch s vyspelou ekonomikou, rôzne „humánne“ organizácie, ktoré sa snažia legalizovať, nebojme sa to pomenovať pravým menom, tieto vraždy. Je zaujímavé, že takéto  snahy aktívne kráčajú ruka v ruke  najmä s rastom životnej úrovne. Zákonodarné orgány v Európe zatiaľ odolávajú aktivitám presadzovaným spoločnosťou,ktorá akceptovala eutanáziu ako morálne prípustný jav. V európskych krajinách je zabitie pacienta zo súcitu trestné a trestá sa odňatím slobody na niekoľko rokov. Z tejto skupiny sa ale predsa len vymyká jeden štát a tým je Holandsko. Holandský parlament prijal v roku 1993 zákon, ktorý v určitom zmysle povoľuje eutanáziu. V určitom zmysle preto, lebo znenie zákona je veľmi vyhýbavé. Ak by som ho mal parafrázovať, jeho verzia by bola nasledovná: „Ukončenie života trpiaceho človeka na jeho žiadosť lekárom zostane trestným činom, ale lekár sa nepovažuje za vinného, ak sa dodržia určité požiadavky.“ Sú to tieto požiadavky: „1. Dobrovoľná a trvalá žiadosť pacienta. 2. Plná informovanosť. 3. Veľké utrpenie. 4. Žiadne iné prijateľné alternatívy. 5. Konzultácia s iným lekárom.“ Ak lekár splní tieto požiadavky, má istotu, že prokurátor nezačne proti nemu vyšetrovanie. Na Slovensku eutanázia, našťastie, je právne neprípustná. Nech by sa vyhľadávali pri snahe legalizovať eutanáziu akékoľvek kompromisy, eutanázia vždy zostane zabitím. V tejto oblasti žiadne kompromisy neexistujú. Jasnou normou konania je pre nás 5. prikázanie - nezabiješ. Presné stanovisko k tejto problematike vyslovil i Sv.Otec Ján Pavol II.vo svojej encyklike Evangelium Vitae, ktoré by malo byť i naším stanoviskom. Tu sú jeho slová: „Keď človek odmieta, alebo zabúda na svoj základný vzťah k Bohu, myslí si, že je sám sebe kritériom a normou a že má právo požadovať aj od spoločnosti, aby mu zabezpečila možnosť i spôsob, ako rozhodovať o vlastnom živote v úplnej a celkovej autonómii. V takomto kontexte sa stáva čoraz silnejším pokušenie eutanázie, čiže ovládnutia smrti tým, že ju predčasne spôsobíme a tak „príjemne“ zakončíme náš alebo cudzí život. V skutočnosti však to, čo by sa mohlo stať logické, alebo humánne, pri hlbšej analýze sa javí ako absurdné a neľudské. Stojíme tvárou v tvár jednému z najznepokojujúcejších prejavov kultúry smrti, šíriacej sa najmä v spoločnostiach charakterizovaných blahobytom a mentalitou užitočnosti, podľa ktorej prítomnosť stále väčšieho počtu starých a nemohúcich ľudí je príliš nákladná a zaťažujúca. Týchto ľudí často rodina i spoločnosť izolujú, pretože sa skoro výlučne riadi kritériami výrobnej efektívnosti a podľa nich navyliečiteľne postihnutý život nemá už žiadnu hodnotu.“

Učenie Cirkvi o umelom potrate a eutanázii

Katechizmus katolickej Cirkvi:

2270 Ľudský život treba chrániť a rešpektovať bez akéjkoľvek výnimky už od momentu počatia. Od prvej chvíle jej jestvovania treba ľudskej bytosti priznať práva človeka, z ktorých je na prvom mieste neodňateľné právo na život každého jednotlivca.
2271 Už od prvého storočia Cirkev vyhlasovala mravné odsúdenie každého vyvolaného potratu. Tento postoj sa nezmenil a ostáva nezmeniteľným. Priamy potrat, to znamená zámerný a chcený, ako cieľ alebo prostriedok, je v ostrom protiklade s mravným zákonom: „Nezabiješ embryo potratom a nedáš zahynúť novorodencovi. Lebo Boh, Pán života zveril ľuďom vznešenú úlohu udržiavať život. To sa má uskutočňovať spôsobom dôstojným človeka. Život treba chrániť s tou najväčšou starostlivosťou hneď od počatia. Potrat a vražda dojčiat sú ohavnými zločinmi.“ (2. vatikánsky koncil, GS 51)
2272 Aj výslovná spolupráca na potrate je ťažkým hriechom. Cirkev stíha tento zločin proti ľudskému životu kanonickým trestom exkomunikácie (vylúčenia z Cirkvi - pozn. red.) (...)
2273 Neodňateľné právo každého nevinného ľudského jedinca na život je základným prvkom občianskej spoločnosti a jej zákonodarstva (...)
2274 Keďže zárodok treba považovať za ľudskú bytosť už od počatia, treba ho chrániť v jeho nedotknuteľnosti, treba sa oň starať a liečiť ho ako každý iný život, pokiaľ na to stačia ľudské možnosti. Prenatálna diagnostika je mravne dovolená, ak „rešpektuje život a integritu embrya a ľudského zárodku a ak sa zameriava na jeho zachovanie a individuálne uzdravenie... Je v príkrom rozpore s prirodzeným zákonom, ak predpokladá ako následok možnosť potratu. Diagnostika sa predsa nemôže rovnať rozsudku smrti.“ (Donum Vitae III) @
2276 Tí, ktorým sa život už kráti a slabne, si vyžadujú osobitnú úctu. Chorým alebo inak postihnutým osobám treba poskytnúť všemožnú podporu, aby mohli v rámci možností viesť normálny život.
2277 Nech by sme sledovali akékoľvek ciele a využívali akékoľvek prostriedky, priama eutanázia smeruje k ukončeniu života postihnutých, nemocných alebo umierajúcich. Mravne je neprijateľná. Podobne aj konanie alebo i zanedbanie, ktoré samé v sebe alebo aj s vedomým úmyslom urýchľuje smrť, aby sa skrátila bolesť, je vraždou a je v rozpore s ľudskou dôstojnosťou a s úctou voči živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Konanie s „dobrým úmyslom“ (bona fide) nemení podstatu tohto vražedného a neprípustného činu.
2278 Prerušenie namáhavých, nebezpečných, mimoriadnych alebo neprimeraných lekárskych procedúr s predpokladaným výsledkom sa môže považovať za legitímne. Ide tu o odmietnutie liečby „za každú cenu“. Cieľom nie je spôsobiť smrť, je to len súhlas s poznaním, že jej nemožno zabrániť. Takéto rozhodnutia musí urobiť sám pacient, pokiaľ je svojprávny a schopný, alebo tí, ktorí majú na rozhodnutie právo podľa zákona, ale vždy po rozumnom uvážení a so zreteľom na oprávnené záujmy chorého.

Kódex kanonického práva:

Can. 1398 Kto previedol a nechal si previesť umelý potrat, podlieha exkomunikácii nastupujúcej „latae sententiae“ (samým činom) bez rozhodnutia predstaveného. (pozn. redakcie: Prijať naspäť do Cirkvi a udeliť rozhrešenie môže len biskup, alebo ním poverený kňaz.